“Nie, to nie je v pohode. Ja to poznám. Ty by si mi zase skákala z okna. Ja to poznám!”
Potom bolo chvíľu ticho a potom zase.
“Kdeže, ja radšej prídem. Ja to poznám. Ty by si skákala z okna.”
A možno to bola jeho kočka.
So slečnou S. sme zabili hodinu života sledovaním Pobrežnej hliadky. Vzhľadom k tomu, že sa skoro nevídame, to bol produktívny spôsob nakladania s tým málom času, čo spolu trávime. Rozhodne produktívnejší, než keď sme sa raz zo srandy dívali na Hotel Paradise. (S. vyleteli z pusy špagety, keď uvidela jednu z účastníčok a mala potrebu ju komentovať slovami: “Ona spadla do líčidiel?”) Ten program bol tak veľmi blbý, že sme si z neho ani nemohli robiť srandu, pretože to bola sranda sama o sebe. Doslova. Ale Mič je úrodná oblasť, rovnako ako tá Kalifornia alebo kde že sa to odohráva.
Bol to akurát diel, v ktorom Mič (potom, čo sa vznášal na rogale s motorčekom nad morom) zázračne objavil topiacu sa utečenku z Číny. Topila sa preto, že nohou odistila štupeľ v nafukovacom člne, v ktorom ju vyhodili z utečeneckej lode. Keď ju Mič, potom, čo ju zachránil, chcel uplacírovať niekde po domoch v čínskej štvrti, tak ho čínski výrastkovia praštili heverom do kolena. A keď konečne objavil jej sestru a bolo šťastné zvítanie (niekde v mori naviac našli jej živého! manžela, dohodlo sa, že jej dcéra, ktorá je v Číne, poputuje do USA a zistilo sa, že ďalšie dieťa, ktoré Číňanka čaká, je oukej), pozvala Miča Číňankina už adaptovaná sestra do čínskeho bistra, v ktorom, čo čert nechcel, akurát obsluhovali Číňania, čo ho predtým praštili tým heverom. Mič povedal: “Moc vysoké prepitné teda nečakajte.”
“Veď máš tú večeru zadarmo za to, že nenaprášil Číňanku na imigračné!” to som povedala ja.
S. sa zamračila na telku: “Mič, ty si debil.”
A v televízii všetci hodovali a Amerika bola (aspoň podľa scenára) o 4 Číňanov bohatšia.
“Práve sme zabili hodinu života.”
“Tak. Už je nenávratne v ťahu,” preniesla S. a switchovala na ďalšie programy, ktoré by nás mohli zaujať. Ale už nič nenašla.
Minule ma zase S. povolala s tým, že si chce kúpiť nové hodinky a nech ju zachránim a pomôžem jej vybrať.
“Mne sa asi viac páčia tie čierne,” povedala som jej.
“Fakt? Možno je to pravda … možno sa mi tiež viac páčia tie čierne … hmm …”
“A koľko to stoja?”
“Môžem ich mať za 200.”
“To ako môžeš?”
“No, že si ich objednám z e-shopu. Potom sú lacnejšie.”
“A čo poštovné a balné?”
“To sa neplatí!”
“A môžeš mi pomôcť? Ja si potrebujem objednať oranžový tuš, majú ho v Hradci Králové. Stojí 14 českých korún.”
“Ááá!”
Áno, je to tak. Atramentové perá mám síce stále veľmi rada, ale tuš vydrží, tuš je tuším rozkazovací, dá sa zahrať, má rôzne odtiene, je šelakový! Takže som aspoň trošku prešla na tuš. Jediné, čo mi vadí, je to, že ten pekný oranžový som zatiaľ objavila až v Hradci.
Včera som namáčala tuš pod vodou, aby som zistila, či na papieri drží. A drží.
A telefonát.
“Ahoj. Prosím ťa, dá sa tuš vyprať?”
“Hej, mal by, prečo?”
“Ja len, že som ti spravila škvrnku na tom bielom tričku.”
“ČOŽE? Počkaj, ja ťa zabijem! TAK V TOM PRÍPADE SA TO NEDÁ VYPRAŤ!”
Tu vidíte, čo ovplyvňuje odolnosť látok a dĺžku môjho života.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
matwejo
14. 8.augusta 2012 23:10
super blog
Napíš svoj komentár