Vo víre vírov

Nemoc zaútočila na moje (ne)zmysly a pevne tak zviera (aj to zviera vo mne ) moju telesnú schránku (na ktorej stále chýba upozornenie, aby ste do nej nehádzali reklamu). Takže som bola nútená, paralenom sa zjazdiť a začať tým žiť zvláštny paralelný svet. Alebo skôr len taký medzisvet v medziach vírenia vírov. Veru byť pac i entom (tiež bol Stromobrad vaša najobľúbenejšia postava z Pána prsteňov? ) nie je to príliš radostné, ale môže to byť poučné. Až teraz som si uvedomila tú starosť, ktorú o nás pri takýchto stavoch majú maminky, babičky, tatinkovia či deduškovia a vôbec všetci ďalší blížnici…

Je dobré, že som si to uvedomila? Alebo je zlé, že som si to uvedomila tak neskoro? Ak je to tak, potom som to asi nikdy necítila.. nectila? Nie som ochotná, skôr ochorná k úprimnosti, priznať sa, že prítomnosť nejakého starostlivého Zvera, by bola tým najlepším liekom. Ľaká ma však, že Zver by bol potom kvôli mne chorý. Ak sa dostanete takto pevne do zovretia nemoci a do víru vírov, myslenie sa vám trochu pozmení. Uvedomíte si, že zdravie máte skutočne len jedno (so Zverom teda máme dohromady dve) a bez neho ste len odmocnina seba sama…

Teraz ma v osamení vlastnej izby pohlcuje skutočne svojhlavá potreba túliť sa, ktorá k prekvapeniu mňa samotnej, núti usmerniť tých rozorvancov vo vnútri a o všetkom písať. Ale je to len obrys vpitý do jedničiek a núl. Nemám dôvod byť sama, ale sa tak cítim. Obklopená mnohým(i), pustá opusteniami bez odpustenia… Zriedka kedy skončím tam, kde som mala pôvodne v úmysle skončiť, ale často sa dostanem niekam, kde byť potrebujem… Aby som pochopila… Prečo to tak je? Nemám najmenšie tušenie. A vlastne ani nechcem mať najmenšie tušenie…

 Pseudoblog

14 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu