Oslava dvadsiatky MADE IN INDIA alebo ako osláviť narodeniny dva dni non-stop

Nuž...tento článok/poviedku,ako chcete...venujem ľuďom, ktorí sa po skoro troch týždňoch (teda dnes) začali sťažovať mame môjho kamaráta za vzniknuté problémy. Jeden manželský pár má 80 rokov a druhí sú po ťažkej nehode a na liekoch. Prepáčte, ale nemohli sme inak A propos...sťažoval sa aj vedľajší dom.

Zdanlivo nepoučení po stredajšej predohre s gréckym vínom odrody Retsina a následnom dlhom odprevádzaní nášho kamaráta Turkmenbašiho(ak chcete aj Tukyho) a nebezpečne sa kolísajúcej hladine Váhu na žilinskej priehrade, sme sa rozhodli v oslave pokračovať aj v piatok. Tentokrát sa nám podarilo zísť sa aj v hojnejšom počte (viac než 3) v našom obľúbenom podniku nazvanom podľa jednej krajiny Stredozeme. Gordon bol očividne veľmi dobre finančne zabezpečený, keďže množstvo požitého alkoholu by sa dalo rátať aj na galóny, možno aj hektolitre a naše nádrže by nám kludne mohol závidieť aj Boeing 747. Dostatočnou motiváciou bol aj dar od jednej Gordonovej kamarátky, ktorú som si zapamätal už len podľa mena, petože prezývku „SOSIČKA“ nemá len tak hocikto. Bola to fľaša kvalitného maďarského tokajského vína, ktorého nám však bolo ľúto a rozhodli sa ho na dobu neurčitú archivovať.
Ľudia sa rozpŕchli pomerne rýchlo a zostali sme sami s Turkmenbašim. Dohodol sa s bratom, že nás príde vyzdnihnúť. Oni majú takú peknú gentlemanskú dohodu:každý druhý týždeň jeden vozí a druhý pije, čo sa v rovnakom intervale strieda. Väčšinou... Tentokrát išlo všetko podľa plánu a onedlho sa objavil náš zelený šíp priamo pri nás. Čas sme si krátili robením lastovičiek pred mestským úradom a súťažou, kto skočí krivšie... No teraz už sme sedeli v našom Fiate Seicento a vychutnávali ten neskutočný počet koní pod kapotou pri jazde spiacou Žilinou. S Gordonom nás to po strede akosi tiahlo na Vodné dielo, a tak sme presvedčili našich utešených bratov, nech nás nechajú tam. O chvíľu sme sa už vrútili na parkovisko pod hrádzou a osvetlili párik v aute prežívajúci intímne chvíle. Chudáci, strhli sa, akoby videli Fátimské zjavenie. Naši Highlanderi pokračovali domov do Trnového a my sme vyšlapali presne tam, kde sme boli minulú stredu a zase sa dívali na odrazy svetiel závodu KIA na hladine. Nejaká intuícia (zrejme tá istá, pre ktorú sme sem išli) nám kázala, nech okúsime vodu. Gordonovi bola studená, no ja som sa cítil fajn. Hoci bola jedna z teplejších marcových nocí... Asi kvôli teplote vody Gordona osvietilo, že jeho kravata ostala v Stredozemi. Tak nám nič iné neostávalo, než ísť tú istú cestu, ktorú sme prešli autom, pešo. Autobusy už nechodili, tak sme cestou aspoň trošku pofilozofovali. Takéto debaty síce nemajú skoro žiadnu váhu v porovnaní so svetom alebo dokonca vesmírom, no ja viem, že je tu predsa len nejaké to zrnko dôležitosti, pre ktorú sa to oplatí... Po pol hodinke sme boli znova späť. Kravata sa našla a pomaly sme sa pobrali domov. O päť hodín (8:31) som mal miestenku na IC do Košíc a chcelo to trocha sa vyspať, lebo ísť 242 km vlakom v takomto stave nie je zrovna med lízať.

Tak som si to dal cez Košice späť na oslavu. Znova tie isté tváre, len ten počet sa badateľne zvýšil. Lenže to, čo Gordon ušetril za včera, investoval do dnešného večera, takže sa to nejako vykompenzovalo. Začalo sa Stockom a prešlo to mnohými obmenami až ku pogu s pivom v rukách na rôzne punkové melódie a jeho absolútnom vyprádznení jednak do našich žalúdkov, no značnú časť kvôli intenzite nášho bujarého tanca na plávajúcu podlahu Gordonovej obývačky. To už bol však počet ľudí značne preriedený a ostal už len Turkmenbaši, ktorý verne sedel na pohovke a pivom miesto taktovky dirigoval rytmus energickej hudby. Zas sme ostali my - traja králi a našim darom bol maďarský Tokaj. Pogo veľmi vyšťaví, a tak sme sa rozhodli fľašu otvoriť. Hodiny ukazovali 3:30 ráno a Turkmenbaši padol do nebeských lovíšť. Ja som už mal tiež dosť a vedel som, že sa treba po dvoch bujarých dňoch už vyspať. Tak som nechal Gordona, ako som sa neskôr dozvedel, na pospas tečúcej vode zo sprchy, ktorú si uvedomil až o 6:00 ráno. Je to pochopiteľné...veď Gordon je značne menšia váha ako ja, tak ho to trochu vzalo. Čo by asi tak povedala jeho mama, ktorá bola tri dni v Česku na stav bytu v tomto momente? Turkmenbaši vstal ráno pomerne skoro a urobil si chutné raňajočky. Ja som bol asi tak v polovici svojej spacej doby. No to už vstal aj Gordon a dali to trochu do poriadku. Ja som to však sledoval z ríše snov ako nejaký bájny Višna. Myslím si, že indická mytológia je tu na mieste. Veď kto okrem Indov vie oslavovať dva dni. Žeby niekto taký bol?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu