Železničné psycho...

Jedna postava kráčala cez pole ku koľajniciam. Jedna mužská postava v dlhom otrasnom zelenom plášti, pomaly vystúpila na malú vyvýšeninu uprostred blata a trávy a trávy a blata. Spokojne si ľahla na koľajnice a ešte nikdy nebola so smrťou tak zmierená, ako v to sobotňajšie popoludnie, keď sa konečne roztopili posledné zvyšky snehu a zanechali len to neskutočne lepkavé blato. V to sobotňajšie popoludnie, keď deti konečne veselo povyliezali vona nastavili tváre prvému slnku.
Len jedna postava, nastavila slnku celé telo, keď si spokojne ľahla na železničnú trať. Akoby nič..

- No nie je to choré? opýtal sa so smiechom chlapec v dlhom čiernom dámskom kabáte, zablatetný od hlavy po päty, a pevnejšie stisol dievčenskú ruku.
- Čo myslíš? - zasmiala sa aj ona, - to, že ideme už dve hodiny po poli uprostred ničoho...
- ...na koncert... - doplnil.
- ...ktorý zrejme ani nestihneme...
- ...a máme vymenené mikiny a kabáty.
A smiali sa, tak odsrdca, ako to vedia len deti. A rovnako ako deti, kráčali vo vysokých kanadách krížom cez blato a mláky, koniec koncov, aj tak nebola iná cesta.
Len dve veselé postavy na dlhej prechádzke, vo vymenených kabátoch, uprostred ničoho. Z jednej strany bola len akási špinavá rieka, z druhej, neďaleko od nich, železničná trať na malej vyvýšenine, posypanej kameňmi.
- Chcel by si tu bývať? - opýtala sa a voľnou rukou sa začala prehrabávať vo veľkej náplecnej taške.
- Neviem. Asi by ma vyrušovalo, že tu ustavične chodia vlaky. Ty snáď hej? Čo vlastne hľadáš? - pohľadom spočinul na jej ruke, ešte vždy prehrabávajúcej útroby tašky.
- Myslím, že aj hej. Vieš, že vlaky milujem, ale.. Neviem prečo, asi by som sa bála.
- Čoho?
- To neviem.
- Čo to hľadáš?
Dievča vytiahlo z tašky balík ich obľúbených hašleriek a roztrhla ho.
- Dáš si? - usmiala sa. Milo ju pobozkal a nabral si za hrsť hašleriek. Napchal ich do vrecka a jednu si vložil do úst. Papierik zo zásady nehodil na zem, ale nastrkal si ho do zadného vrecka, ku ostatným modro-bielym obalom.
- Ako je to ešte ďaleko? spýtalo sa dievča zvedavo.
- Asi hodinu. O chvíľu by tu mal byť železničný most, ak sa dobre pamätám.
- Myslíš tamten?
Prstom ukázala na neďaleký veľký most s obrovským zeleným zábradlím.
- Presne. Poď.
Vložil si do ústešte jednu hašlerku, potiahol dievčinu za ruku a rozbehol sa k mostu. Chvíľu spolu bežali, kým už nestáli celkom pri ňom. Dievča neisto zastalo a pustilo mu ruku.
- Je tu napísané,: Majetok ŽSR, prísny zákaz vstupu!. Snáď nechceš prejsť po tom moste..
- Inak sa tam nedostaneme..
- A ak pôjde vlak? Zabije nás!
- Neboj sa, pozrieme sa, či nejaký nejde a keď nepôjde, rýchlo po ňom prebehneme.
- Je dosť dlhý.
- Poď, teraz nič nejde. - posmelil ju. - Ale choď prvá, nech ťa vidím.
- Nie, choď prvý, o mňa sa neboj. Smial by si sa mi, ako bežím.
Obaja sa zasmiali. Potom sa postava v ženskom čiernom kabáte rozbehla po moste. Hneď na to už bežala aj druhá. Po celom pustom poli sa ozývali hlasné údery nôh na železnom moste. Dievča vykríklo.
- Čo sa deje? - bežal späť ku sklonenému dievčaťu.
- Moje koleno... Auuu. To bolí..zas...zas ma strašne...strašne pichá v ko... - rozplakala sa. Ktovie, či od bolesti alebo paniky.
- Prosím poď! - súril ju, - Ide vlak! Zabije nás!

Starý pán sedel apaticky na sedadle, na nohách mal rozložené noviny a znudene v nich listoval.
- Oci? - oslovilo ho drobné dievčatko, čupiace pri ňom v kabíne. Muselo čupieť, ak by ho niekto videl, jej otec by mal problémy. V kabíne rušňa smie byť totiž len vodič.
- Čo zas? - osopil sa na ňu.
- Nemal by si čítať tie noviny, ale dávať pozor na trať. - upozornila ho.
- Tú cestu poznám naspamäť.
- Oci, prosím.
Chlap si čosi zahundral a nahnevane zložil noviny na zem. Dievča vstalo a podišlo k nemu. Ignoroval ju. V diaľke pred nimi sa črtal veľký most s obrovským zeleným zábradlím a bol čím ďalej tým bližšie a bližšie..
- Oci?
Nič.
- Oci!
Nič.
- Oci! volalo dievča a naliehavo ťahalo vodiča za koniec otrasného zeleného plášťa. - Ktosi je na moste! Zastaň!
Muž okamžite spanikáril. Zatiahol brzdu a snažil sa vlak čo najprudšie zastaviť.
Akási postava, v ženskom čiernom kabáte niesla druhú, snažila sa bežať no potkýnala sa na trati. Vlak bol bližšie a bližšie k mostu.
Za oknami lokomotívy sa ozval zúfalý dievčenský výkrik.
Pár sekúnd paniky. Úplnej paniky. Vlak zastal tesne pred mostom. Dve zablatené postavy sa skotúľali z vyvýšeniny do trávy, ich tlkot sŕdc a zdesený plač od úľavy bolo počuť na kilometre.
Dve postavy v lokomotíve sa s plačom objímali, šťastní, že sa im podarilo zastaviť tesne pred mostom. Vodič mohol vyjsť von, nájsť ich a vykričať sa, že tam nemajú čo robiť, zavolať políciu, ale nemal silu. Vedel, že si musí aspoň 10 minút oddýchnuť, nech sa už cestujúci budú akokoľvek hnevať...

Muž ležiaci na trati nervózne pozrel na hodinky. Kde toľko trčí ten vlak? hneval sa v duchu. Počká na ďalší, aj keby to malo trvať pol dňa.. On počká... Alebo je to jeho posledná šanca zachrániť sa? Je to posledná šanca ujsť z trate? Vlak už meškal desať minút. Ostane? Počká naň? Ale muž vedel, že to je posledná šanca. Vedel, že to znamená, že má odísť. A jedna zablatená postava v otrasnom zelenom plášti, bežala preč z trate. Neostalo po nej nič. Žiadna stopa po jeho úmysloch. Len pár prázdnych modrobielych-papierikov vysypaných na trati, ktoré hneď nato rozvíril prechádzajúci vlak s vydesenou postavou bez novín a druhou čupiacou v kúte.

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu