V mrazivom ráne poletovali biele kryštáliky snehu. Bola ešte tma keď Tomáš pri odchode z bytu ticho zatváral dvere aby ju nezobudil. Dôchodok mal taký slabý, že si privyrábal strážením. Skoro ráno pred svitaním odchádzal z domu a späť sa vracal až za tmy. Cestou z práce sa zvykol zastaviť na jedno- točené- Tak hovorieval posedeniu pri pive v kruhu priateľov. Nikdy ho nebavilo sedieť doma. Cez voľné dni bol radšej vonku na ihrisku či telocvični ako pasívny pozorovateľ.
Eva prišla o zamestnanie zo zdravotných dôvodov. Pohyb po byte zvládala ale horšie to bolo pri nákupoch. Nohy ani kríže ju nechceli poslúchať.. Zvyknutá na spoločnosť ľudí osamela v prázdnom byte. Jej rituál povinností sa nemenil celé roky. V župane a papučiach si zaliala rannú kávu a kým vychladla stihla nakŕmiť andulky. Rybky v akváriu boli darček od dcéry. Robili jej radosť aj napriek Tomášovmu nesúhlasu. Zvykla ich kŕmiť raz za deň. Ešte chvíľku sa motala po byte kým našla okuliare. Skontrolovala kvety na okne. Papradie, jej najobľúbenejší kvet pozdravila láskavým hlasom. Bola presvedčená, že odkedy sa mu nahlas prihovára, pribudlo mu veľa nových listov. Hodiny odbíjali deväť hodín. Na okamih ju zaujal časopis na stole. Zo zvedavosti listovala. Čítala len nadpisy. Vraždy, dopravné nehody, obrázky polonahých žien ju odrádzali. Pohľadom sa pristavila pri televíznom programe. Nenašla nič, čo by ju zaujalo. Aby prehlušila prázdnotu nielen bytu ale najmä duše zapla televízor. Zatrpknutá nepohnute sedela a pozerala do prázdna. Cítila pocit prázdnoty a sociálnej izolácie. Túžila po spoločnosti. Roky žila odlúčená od iných ľudí. Otupela z tohto spôsobu života. Deň za dňom boli navlas rovnaké. Nič sa nezmenilo, len zostarla.
„Čo čakám od života? Čo mám ešte chcieť?" Cítila sa strašne. Odpoveď nepoznala. Kedysi za mlada rada snívala. Dnes si už nepredstavovala, aké by to bolo, keby si kúpila napr. novú kabelku, rúž, televízor, počítač.... Mala všetko po čom ostatní túžia.
„ Takže načo čaká? Na smrť?" Bola zmätená. Vážne rozmýšľala nad svojou budúcnosťou. Dni, roky čakala na myšlienku, obyčajný jednoduchý nápad- čo má robiť vo svojich rokoch, so svojim životom?
V jedno ráno si všimla, že niekoľko rybiek zdochlo. Rozhodla sa, že ich nahradí novým druhom. Predajňa s chovateľským tovarom bola hneď za rohom. Nadšeným pohľadom sledovala množstvo drobných rybiek rôznych farieb. Chvíľku postála a pomaly sa posúvala popri bublajúcich akváriách, ktoré prehlušoval zvuk malých spevavých vtákov umiestnených v klietkach. Nad teráriami s myšami a hadmi s odporom krútila hlavou. Vzduch bol presýtený ťažkým pachom zvieracích granúl. Zaplatila a chystala sa odísť, keď ju zaujala tmavá klietka v rohu predajne. Každú chvíľku sa pri nej niekto pristavil, prstom prešiel po pletive a odchádzal bez záujmu. Pribitá ceduľa s nápisom - nedotýkať sa - ju prinútila zohnúť sa a pritlačiť tvár tesne k mreži. Nič nevidela. Ešte raz sa zahľadela a vtedy v kúte v šere zbadala niečo živé schúlené v klbku. Drobné biele telíčko sa z nádychom pravidelne hýbalo. Pozrela na predavačku ktorá bola zaujatá predajom. Opatrne potriasla mrežami. Nechcela na seba upútať pozornosť. Čakala na vhodnú príležitosť a zacmukala. Podarilo sa. Drobná hlavička sa v brlôžku zvedavo nadvihla. Eva uvidela bieleho psíka s čiernym uškom, ktorý sa k nej na drobných nožičkách radostne rozbehol. Zvedavo ju pozoroval čiernymi očkami. Na znak radosti veselo poskakoval a krútil chvostíkom. Zo zvedavosti škriabal labkami. Očaril ju. Pôsobil krehko, zraniteľne a pritom bol veselý, priateľský. Hneď mu dalo meno Jack. Bola to láska na prvý pohľad. Dôveroval jej. Skúsila ho pohladiť cez mreže. Cítila teplý dych a drsný jazýček, ktorým ju vďačne oblizoval.. Poslušne čakal na svojho pána a nový domov. Bola nadšená, no nakoniec ho nekúpila. Vedela, že bez súhlasu Tomáša to nepôjde.
„Neboj sa, o pár dní sa uvidíme," tíško, milým hlasom mu sľubovala. Na znak súhlasu sa posadil. Spoznal, že tam na druhej strane pletiva je nežná žena túžiaca po láske, ktorá neskrýva svoje city.
Nedočkavo postávala pri okne. Čakala. Konečne prišiel. Ucítila horký pach piva riedený poldecákmi. Po návrate domov jej medzi dverami nemotorne podával klobúk aj zimný kabát.
„ Ahoj. Poď, sadni si. Dám ti večeru," vítala ho vľúdnym hlasom. Na podiv bola pokojná, aj keď jej išlo srdce vyskočiť z hrude. Netušila, ako mu to povie. Podvedome cítila jeho reakciu. Zahájila boj. Držala sa jedinej myšlienky, pričom dobre vedela, že to nebude vôbec ľahké. Manžela poznala ako muža pevných zásad, ktorý neznášal akúkoľvek zmenu. Stál pevne na zemi. Sny ho nezaujímali. Rozčúlila ho každá nepatrná zmena v byte, pohyb nábytkom, nový koberec či účes...Býval nevypočítateľný nervák. Neznášal, keď dávala najavo svoju nespokojnosť, nesúhlas proti jeho rozhodnutiu
„Teraz alebo nikdy," v duchu sondovala akú má náladu..
„Tomáš, dnes som bola na nákup v obchode za rohom. Uhynulo mi pár rybiek a tak ..." vetu nedokončila. Nestihla.
„Zase prišlo na moje slová. Čo som hovoril. Vyhoď to akvárium. Sú s tým samé výdavky a problémy.." vyčítal.
Bolo ťažké pokračovať.
„Len si predstav, oni tam predávajú aj malého psíka. Videla som ho. Môžem si ho kúpiť? Nie je drahý. Nebojsa, nič ťa to nebude stáť. Sama si ho zaplatím." Sklonila hlavu. Rozčúlený prudko dýchal. V ruke žmolila vreckovku. Bála sa. Pozerala do zeme.
„Pes do bytu nepatrí. Nebudem žiť v psích výkaloch." Kládol dôraz na každé slovo.
„ Na to rýchlo zabudni. Nájdi si inú zábavu...Nestačí ti ten zverinec čo tu máš!" rázne ukončil debatu.
„Prosím ťa, prosím. Tomáš, ja som tu sama zatvorená celé dni. Nemám sa s kým porozprávať. Potrebujem niekoho pritúliť, pohladiť. Ty máš prácu, priateľov ale ja nemám nikoho. Zbláznim sa z tej samoty...," prosila s plačom.
„Povedal som že pes do tohto bytu nevkročí. Pochop to konečne." Nedojedol. Tanier so zvyškom jedla odniesla beznádejne sklamaná.
Prešlo zopár dní a do Vianoc zostával týždeň. Eva s Tomášom sa zastavili v obchode kúpiť krmivo pre rybky. Kým Tomáš platil, kroky ju podvedome viedli k mrežiam s Jackom. Od posledného stretnutia uplynuli dva týždne. Bála sa, že ho viac neuvidí. Potriasla mrežami a zacmukala. Bol tam. Šťastne si vydýchla. Túto príležitosť nemohla prepásť. Verila, že keď ho Tomáš uvidí, tiež si ho zamiluje.
„Jack, Jack poď sem!" dôverne volala. Schúlený spal v pilinách na dlážke.
Na dlhé prihováranie zdvihol apaticky hlavu. Dlho sa nepohol. Zostal ležať. Dve očká s prázdnym pohľadom akoby už nechceli spoznať svet. Mal strach. Horko-ťažko vstal zo zeme.
„Jack, Jack." Zhrozene volala. Slabo zakňučal.
„Tomáš , prosím ťa kúp mi ho. Pozri aký je smutný. Idú Vianoce. On tu zostane sám v šere a zime zatvorený..." Nahlas prosila pred cudzími ľuďmi aj cestou domov.
„Prestaň! Povedal som nie! Nech ho ľutuje ten, kto ho tam zavrel." Snažil sa uniknúť pred konfliktom.
V deň Vianoc Eva ochorela. Ležala s horúčkou na gauči a neustále smútila nad Jackovým osudom. Boli na tom rovnako. Obaja túžili po objatí, pohladení, po dotyku. Čas lásky a pokoja v nej prebudili zraniteľné emócie.
Tomáš slúžil do večera. Nemala chuť na kapra ani šalát. Vianoce už dávno neboli tými sviatkami, kedy deťom chystala balíčky pod stromček. Vyrástli a vyleteli z domu. Telefón nemôže nahradiť objatie ani pohľad do očí. Dnes nebolo komu piecť a chystať slávnostne prestretý stôl. Nechcela lákať svoje deti späť do hniezda. Veď čo okrem dobrého jedla by im vedela ponúknuť? Čo by tu robili? Boli dospelí, žili v cudzine a mali svojich partnerov. Ticho plakala. V srdci tajne dúfala, že sa Tomáš sám rozhodne a podľahne jej prosbám. Že Jacka kúpi a prekvapí ju.
Ozdoby zo stromčeka vkladala do prázdnych škatúľ. Vianoce sa skončili. Eva si zaliala kávu , pustila televízor a už nikdy nevstúpila do obchodu za rohom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár