Tento krát je to iné a ja si nie som istá, či sa teším.
Nebojím sa ja náhodou tak trochu? Žeby som sa normálne zľakla? Alebo som spohodlnela? Osprostela na hlavu? Fatálne sa zmýlila? Duševne ochudobnela?
Neviem, čo sa stalo. Mohla ma tá otupenosť a samota nakoniec premôcť? Zožrala ma skepsa? Prijala som "hru na obité kolená"?
V mojom živote ma skutočne napĺňala jedine cesta. Celkovo to pochopiteľne vyplýva z mojej povahy a z toho, že nikde inde skutočné naplnenie nenachádzam, a tak, keď cestujem, asi nadobúdam pocit, že možno ďalej už konečne príde to.
Blúdim
niekde v noci
blúdim stále
hľadám čosi
Chystám sa na jednu z doteraz najzaujímavejších ciest a nemám k tomu čo viac povedať. Pričom však najhoršie je to, že nejak sa okrem slov nedostavili ani pocity a to idem na miesta mojich snov - kultúra a hory. Nemám vo zvyku sa sťažovať a inak tomu nie je ani teraz - nevadí mi ani tá nekonečná cesta, ani rozbitosť, ani zima, ani finančné suchoty, ani obavy, ani rastúce osmičky, ani studená samota, v ktorej blúdim. Nevadí mi nič, prispôsobím sa, som životný chameleón. Prežijem navyše aj bez zubov. No nie, nejde o to.
Skôr ma "trápi", že sa neteším. Trápi ma, že moja novonadobudnutá surovosť sa prejavila takýmto spôsobom. Trápi ma, že mi je jedno, čo s kým bude. Trápi ma, že naozaj preciťujem iba akúsi apatiu a ľahostajnosť, ktorá mi do tváre vyrýva hnusnú vrásku medzi obočím.
Neteší ma predstava slobody ani nekonečna, a ani "dokrvi" rezajúcej čerstvosti vzduchu či kávy na odpočívadle. Neviem, na čo mi bude dobré slnko v tvári. Neviem, čo urobím s tým všetkým úžasným - alebo nevládzem. Som len unavená a otupená a smutná. Svojho času som takých ľudí nemohla vystáť.
Zajtra o takomto čase budem kdesi za Bratislavou kukať do čierneho skla autobusu a tváriť sa, že rozmýšľam nad Alpami a Ženevou. Bzzzzzzz. Ticho. Bzzzzzzzzzzz. Nič.
V tejto chvíli je za mnou obrovská kopa prádla a najhoršie je na nej to, že sa absolútne ničím nelíši od tej bežnej stredotýždňovej. Ani netuším, kde mám lyžiarky. Nedvíham telefón - ešte by som sa náhodou dozvedela, že to, čo som sa pred malou chvíľou dozvedela, že môžem ísť TERAZ HNEĎ, a nemusím ísť až zajtra, je reálne. Ignorujem zvuky a hľadám Tramal. Je mi z toho celého doplaču.
Nenávidím to tu, no netuším, kde by som to mohla milovať. Nohy, čo ma ženú vpred, ma zabíjajú.
Radšej ma nehľadaj, odídem odvšadiaľ.
Čosi sa zlomilo. Dúfam, že to neboli moje kolená alebo chrbát...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár