Tak kráčame večerným Brnom, ja a moja samota, obe v tichu, všetko sme si už vyrozprávali, tak len tupo zdieľame čas a priestor potkýnajúc sa v uliciach, ktoré nám na požiadanie poskytujú dokonalú ilúziu domova.
Nuž kráčajú večerným Brnom, moja telesná schránka a jej nemotornosť, Brnom, s ktorým sa pred štrnástimi hodinami budili do pivnobruchového-ponožkovotopánkového-špilberkového-cigaretovo-kávovo-voňavého nového zeleného rána. Za pár minút dokáže presvedčiť, že všetko môže byť aj inak, čím spraví odchod neznesiteľne bolestivým.
Lebo viete, veci inak byť nemôžu.
Cítim šialenú stúžbu odísť a vzdať sa všetkého, všetko vymazať, celú prítomnosť a minulosť, otočiť sa a nikdy sa neobzrieť. Chcem zničiť túto svoju nechutnú identitu aj s jej hnusnými okovami, rozzipsovať kožu a odletieť preč. Ničí ma pomyslenie na všetky sociálne záväzky, ťažia ma už len myšlienky na rodinu, priateľov, známych, kolegov, všetkých ľudí, ktorí sa snažia vryť do mňa svoju stopu a mňa to bolí snáď ako rezanie rozžeraveným drôtom. Moji najlepší kamaráti sú figuríny z vákladov, nemé, tupé, desivé.
To preto ma tak šialene dojíma pohľad na dieťa a rodičov, ich výlety, prejavy lásky, lebo mne samej je to už roky cudzie a len kdesi vnútri niečo škemrá že tak, ako to je, je to v skutočnosti úplne na riť.
Knedlík v krku snažím sa zahlušiť cigaretovým dymom, neúspešne, konieckoncov rovnako ako všetko ostatné, o čo sa snažím.
A tak si myslím, že je čas křičet...
Neviem, čo robím zle, veď kupujem si lístky na MHD, špaky hádžem do popolníka, triedim odpad, smerovky dávam, aj keď nemusím, za svoje chyby sa ospravedlňujem a cudzie neriešim. Napriek tomu, ako sa snažím, je stále niečo zle a ja ostávam opustený asociál ktorý neverí nikomu, a hlavne nie sebe.
Šrobovákom ryjem si na čelo SMÚTOK, zhadzujem tašku a tackám sa do ďalšej studenej postele.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ardonaiel
28. 9.sept. 2011 22:19
chýbali mi tvoje články, náhľad do sveta Lojly, jej myšlienkovanie...
Napíš svoj komentár