Ә Keď som chcela žiť a nemohla som- minidohovor (?)

...tak som čítala...
(aj keď vy nemusíte )

...Ale v tej chvíli tancovali ulicami ako dvaja pojašenci a ja som sa vliekol za nimi, ako sa vlečiem celý život za ľuďmi, ktorí ma zaujímajú, lebo pre mňa existujú len blázni, ľudia zbláznení do života, zbláznení do debát, zbláznení do spasenia, dychtiaci, aby mali všetko hneď a naraz, ľudia, ktorí nikdy nezývajú a nehovoria všednosti, ale horia, horia, horia, ako tie prenádherné žlté rímske ohňostroje rozprskujúce sa tisíckami pavúčich nôh medzi hviezdami a uprostred modro vzbĺknu a všetci vzdychajú: "Ááách!"

...Teta mi prorokovala, že sa s ním dostanem do malérov, lenže ja som počul nové volanie a videlnové obzory a veril som v svoju mladosť; a dajaký ten amalér alebo aj to, že ma Dean nakoniec zavrhne ako kamaráta, že ma nechá plávať, ako sa to stalo neskôr, že ma nechá hladného a chorého - čo na tom? Bol som mladý spisovateľ a chcelo sa mi vzlietnuť.

Vedel som že kdesi týmto smerom budú kočky, budú fatamorgány, bude všetko; kdesi týmto smerom mi niekto podá perlu.

...Chlapci a dievčatá to majú v Amerike spolu ťažké; pokrok si žiada, aby sa vrhali na sex strmhlav bez toho prepotrebného úvodného rozhovoru. Nemyslím kecy, aké sa vedú pri romantickom balení, ale priamy rozhovor od srdca k srdcu, lebo život je posvätný a každá chvíľa je vzácna. Počul som pískanie riograndského rýchlika, ktorý sa hnal k horám. Túžil som ísť za svojou hviezdou.

...Tesne sme sa k sebe vinuli. Viedli sme dlhé, seriózne debaty, spolu sme sa kúpali a zas debatovali, najprv pri svetle a potom tme. Čosi sme si dokazovali, o čomsi som ju presviedčal, ona to prijímala, a potom sme v tme tú dohodu spečatili, ani sme nedýchali, neskôr už uspokojení ako malé ovečky.

...zdvihol som hlavu k tmavej oblohe a prosil som Boha o šťastnejší obrat a lepšiu šancu urobiť niečo pre tých, ktorých milujem. Hore na mňa, samozrejme, srdečne kašlali. To som mohol vedieť.

...Ostal mi jediný dolár. Sadol som si na nízky betónový múrik za parkoviskom a pustil som sa do výroby sendvičov. Ako som sa babral s tou idiotskou robotou, do oblohy, do tej veľkej bzučiacej oblohy západného pobrežia, sa zapichli svetlá veľkých Kleigových oblúkoviek, ohlásajúce novú hollywoodsku premiéru. Všade naokolo lomozilo to bláznivé mesto zlatého pobrežia. takáto je teda moja hollywoodska kariéra. Sedím za záchodíkom na parkovisku a na kolenách machlím na sendviče horčicu.

...nie je to tak, že človek začína život ako milé dieťa, ktoré verí všetkému, čo je pod otcovskou strechou? Potom príde deň, keď spadnú z očí šupiny a zrazu sa vidí, aký je - biedny, úbohý, zúfalý, slepý a nahý a s desivou vizážou trúchlivého prízraku sa ďalej tacká životom ktorý je ako zlý sen.

...A Dean sa celou cestou bláznivo nadchýnal všetkým, čo videl, všetkým, o čom rečnil, každým detailom každej chvíle, ktorá plynula. Bol celý bez seba z ozajstnej viery.

...Nič na svete ho nemohlo rozhádzať. ...Je to bohovsky učený človek, motá sa po newyorskom nábreží, pod pazuchou originál partitúry zo sedemnásteho storočia, a divo vykrikuje. Ulicami sa ťahá ako velikánsky pavúk. Z očí mu srší vzrušený, diabolský svit. V kŕčovitej extáze mykal hlavou. Brblal, zvíjal sa, metal sa, stonal, zavýjal, až nakoniec v zúfalstve odpadol. Nevládal zo seba dostať ani slovo, taký bol uchvátený životom.

...a celkovo to vyzeralo beznádejne, a okrem toho ma nechápala, lebo mám rád priveľa vecí, ktoré jej nič nehovoria, a skáčem z jednej padajúcej hviezdy na druhú ako taký pojašenec, kým si nenabijem hubu. Práve teraz je taká noc, tak čo. Okrem svojich zmätkov nemám nikomu čo ponúknuť.

...To ma priviedlo k myšlienke, že všetko ešte len príde - chvíľa, keď človek všetko vie a všetko je naveky predurčené.

.. Ak niekto začne oddeľovať ľudí od riek, čo to je? "Byrokracia!" tvrdí Bull. Sedí s Kafkom na kolenách, nad ním horí lampa, odfrkuje, chmp, chmp. V jeho starom domci puká a vŕzga. A po veľkej čiernej rieke noci sa valia klady z Montany. "Nič, len byrokracia! A odbory! Tie hlavne!" Ale temný smiech príde znova.

...Čo je to za pocit, keď sa vzďaľujete od ľudí a oni sa zmenšujú a zmenšujú, až sú z nich bodky, ktoré sa rozplývajú? - to sa nad nami klenie ten priveľmi obrovský svet, je to zbohom.

... Na krátky okamih som dospel do extázy, do akej som vždy chcel dospieť, do extázy, ktorá by bola dokonalým prekročením hranice plynúceho času do bezčasovýcgh tieňov, úžasom nad pustotou a bezútešnosťou ríše smrteľníkov, pocitom, že smrť ma kope do nôh, aby som sa pohol ďalej, sama poháňaná vpred iným prízrakom, a sám sa teda náhlim k mostíku, z ktorého vzlietajú všetci anjeli do posvätného prázdna nestvorených priestorov; mocným a nepredstaviteľným vyžarovaním v oslnivej podstate Duševna a nespočetnými lotosovými krajinami, ktoré sa roztvárajú na čarovných krídlach nebeských motýľov. Počul som neopísateľný búrlivý rev, ktorý mi neprechádzal uchom, ale bol všade naokolo a nemal nič spoločné so zvukmi. Uvedomil som si, že som zomrel a nespočetne ráz som sa znovuzrodil, ale ani na jedno z tých znovuzrodení som sa nepamätal, lebo prechody od života k smrti a späť plynú tak prízračne ľahučko, len také kúzlnícke nič, ako milionkrát zaspať a prebudiť sa v absolútnej mimovoľnosti a hlbokej nevedomosti o tom, že sa to deje. Uvedomoval som si, že toto čerenie života a smrti sa odohráva len vďaka stabilnosti najvnútornejšieho Duševna, ako keď po čistej, zrkadlovej hladine prebehne vánok. Pociťoval som sladké, kolísavé blaho ako po veľkej dávke heroínu, vpichnutého do žily, ako po dúšku vína v podvečer, ktorý človeka celého rozochveje. Mravčilo mi v nohách. Myslel som, že už-už zomriem. Ale smrť sa nekonala.

...Chcel som byť denverským Mexičanom, alebo aj biednym, zrobeným Japoncom, všetko jedno, len nie tým, čo sa mi tak hnusilo - ilúzií zbaveným "bielym".

...Už mu na ničom nezáležalo (ako predtým), no teraz mu zároveň záležalo v princípe na všetkom; inými slovami, bolo mu všetko jedno, patril svetu, a nemohol s tým nič robiť. zastal uprostred ulice.

...a nohy nám kolembali smerom k chodníku, dvaja skrachovaní hrdinovia noci amerického západu.

...a on to pri svojom žalostnom palci a všetkých zjaveniach dobre vedel, a preto bol schopný v tikotavom tichu bez jediného slova odísť a čakať nás dolu, kým sa rozhodneme, čo s časom. Práve to sme vycítili z ducha, ktorý stál tam dolu na chodníku. Vyzrel som z okna. Stál vo dverách osamotený, hltal ulicu. Zatrpknutosť, výčitky, poúčanie, morálka, smútok - to mal už za sebou a pred ním bola drsná extáza čistého bytia.

...lebo sme TO cítili a radovali sa vrcholnou vzrušivou radosťou, že môžeme rozoberať a prežívať až do úplného tranzu všetky tie nespočetné búrlivé anjelské konkrétnosti, ktoré nám celý život driemali v dušiach.

...Ale čo, cesta je život.

..."Aká je tvoja cesta? - cesta svätého, cesta pomätenca, cesta dúhy, cesta zlatej rybky, hocijaká cesta. Ber to ako chceš, ale je to cesta hocikam hocikoho. Čiže kam sa dáš a ako, tvoja vec."

...Zrazu som mal víziu Deana, plamenný, hromový, desivý anjel, ktorý sa ku mne ženie, blíži sa ako mračno, závratnou rýchlos ťou, prenasledujúc ma po pláni ako Pútnik v rubáši, znáša sa nad mňa. videl som nad prériami jeho obrovskú tvár, šilalene, urputne odhodlanú, a blýskavé oči; videl som jeho krídla, bidel som jeho starý rozhasený koč, sršiaci tisíckami plameňov, videl som stopu, ktorú vypaľuje do cesty, ba dokoncaa si robil vlastnú cestu cez kukuričné polia, cez mestá, váľajúc mosty, vysušajúc rieky. Rútil sa na západ ako boží hnev. Bolo mi jasné, že ho to znova chytilo.

...keď sme mu kývali z auta, jeho milý zdvorilý úsmev žiaril do červených večerných zôr. za ním bolo smutné ihrisko a a deti.

...Keď som prekukoval z čierneho víru svojho vnútra, došlo mi, ýe ležím v pelechu dva a pol tisíc metrov nad morom na streche sveta, a ešte som vedel, že v biednej, nepatrnej škrupine svojho tela som prežil celý život a kopec iných životov a že som presíval všetky sny.

...A tak keď nad amaerikou zapadá slnko a ja sedím na starom rozsušenom riečnom móle, pozorujúc dlhé, predlhé nebo nad New Jersey, a cítim celú tú surovú, neopracovanú zem, korá sa valí v jedinej neuveriteľne obrovskej vlne k západnému pobrežiu, a celú tú uháňajúcu cestu a všetkých ľudí, snívajúcich v jej nezmernosti, a v Iowe, to už dnes viem, istotne plačú deti, sú to končiny, kde deti nechávajú plakať, a dnes večer tam vyjdú hviezdy, čo neviete, že Boh je medvedík Pu? večernica tam už klesá a rozlieva svoj mdlý trblet na prérie chvíľu pred tým, než nastane úplná noc, ktorá požehná zem, stemní všetky rieky, obalí vrcholky hôr a zavinie to posledné pobrežie, a nikto, nikto nevie, čo s kým bude, isté sú len beznádejné trosky starnutia, vtedy myslím na Deana Moriartyho, ba dokonca myslím na starého Deana Moriartyho, na otca, ktorého sme nikdy nenašli, myslím na Deana Moriartyho.

-Jack Kerouac - Na ceste-

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu