Lojla
19. 2.febuára 2014 23:11
Ә Zápisky z bitevního pole (Napísané v predvečer mojich dvadsiatychprvých narodenín)
_____________________________________________________________
Carlito mi zanechal živé peklo – spomienky na nekonečnú integritu. Na istotu, že si v správny čas na správnom mieste a na celom tomto svete, v celom vesmíre neexistuje jediná vec, ktorú by som mohla povedať alebo urobiť nesprávne. Dnes hľadám tú stratenú ľahkosť, dar v každej chvíli, vieru, že všetko je vzácne, teplo a pocit bezpečia. Som len malé dieťa so starými očami v priveľkom svete a potrebovala som iba jedinú vec: aby ma niekto tak trošku zachránil, aby ma mal konečne niekto radšej ako seba. A aby videl, že za mojou tvrdohlavosťou je len strach a predsavzatie už nikdy nikomu nedovoliť dohnať ma tam, odkiaľ cesta späť tak nekonečne bolí. Ľudia kričia o pomoc tými najrôznejšími a najdementnejšími spôsobmi – a keď už nevládzu kričať, ostávajú v tichu. No ťažko uzavrieť niečo, čo nikdy neotvoríš. Tak vo svojom nešťastí ostávam nakoniec aj tak sama.
_____________________________________________________________
Odkiaľsi som prišla, zvalila som sa na zem a nejaký nekonečný čas som čumela do stropu. Bol pondelok a okolo mňa len nekonečná tuposť priestoru. Možno niekto prišiel a možno mi zvonil telefón. Možno som nechcela byť sama, ale nevedela som byť s niekým. Možno to bol ten bod, kedy som si mohla vybrať, či sa konečne zrovnám, alebo budem ďalej tápať v tme, čakať, až sa narodí zázrak. Odšmochtlala som sa do kúpeľne na cigu.
_____________________________________________________________
Celý posledný rok bol ako horská dráha. Niekedy si môžeš dávať pozor koľko chceš a aj tak stúpiš do psieho hovna. To, kedy a ako sa z toho spamätáš, záleží len od toho, kedy si to vlastne všimneš. Vzostupy a pády, vzostupy a pády; pády, pády, pády... Napriek všetkému krásnemu - obzerám sa späť a vidím len čiernu priepasť. Mám pocit, že plávam v troskách všetkého, po čom som túžila a teraz je to rozhádzané okolo mňa. Uprostred mojej hlavy vybuchla bomba.
_____________________________________________________________
Môj život sa zmenil na jeden obrovský a bezvýznamný deadline. Ženiem sa vpred v túžbe po niečom, niekde, s niekým, až nemám nič, s nikým a nikde. Každý večer si po návrate z práce polhodinu spomínam, kto som. Trpkosť a neodpustenie ma rozleptávajú znútra. Ešte nikdy som si nepriala vedieť zabúdať tak veľmi, ako teraz. Ach, ja chudák – tragéd.
_____________________________________________________________
No dnes je krásny deň, dnes všetko stíham, dokonca som mala raňajky. Dnešok je dokonca tak krásny, že by som si mohla ísť zabehať. Nakúpiť, pozvať niekoho na kávu, možno dokonca zaplatiť účty. Povysávala by som, niečo dobré uvarila, zaliala kvety a dala si horúcu vaňu. Dnešok je taký akýsi iný. Aký je deň...?
Je dnes. Moj najneobľúbenejší deň.
_____________________________________________________________
Vo svojej opustenosti čakám, ó Bože, na tvoje milosrdenstvo.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
2
ďakujem.
(hoci je asi smutné, že som rada, že som si toto vŕtanie vo svojej hlave nemusela robiť sama, lebo tým, že si sa ty vŕtala vo svojej a ja som si to prečítala, si to urobila za mňa)
kks, lea, vážne. čo robíš cez víkend? poďme niekam sedieť a pozerať sa na holuby alebo čo. poďme byť. spolu.
(hoci je asi smutné, že som rada, že som si toto vŕtanie vo svojej hlave nemusela robiť sama, lebo tým, že si sa ty vŕtala vo svojej a ja som si to prečítala, si to urobila za mňa)
kks, lea, vážne. čo robíš cez víkend? poďme niekam sedieť a pozerať sa na holuby alebo čo. poďme byť. spolu.
Napíš svoj komentár
lea, čo robíš dneska? poď niekam. ja mám večer čítačku, ale od pol deviatej som isto iste voľná. alebo tam prídi! ňuňuňu
a tak. že YYY a ňyňyňy a si najviac super.