letí týmto pustým svetom.
Ľudí je tu všade dosť,
no chýba im radosť.
Každý sam chodí
a bahnom sa brodí.
Prečo sa nespoja tie srdcia mladé?
Prečo sú všetci tak hlboko na dne?
,,Keby bolo lásky viac,
letel bych až na mesiac."
Pomyslel si potichy
a sadol si na kríky.
Diavčatko bez starostí,
čo bolo plné radosti,
prišlo k nemu potichučky,
zrelo naňho poza bučky.
Dievčatko už hlavou krúti,
cíti, že ten motýľ smúti.
To dievčatko rado malo,
avšak lásku nedostalo.
Motýľ zľahka vyletel.
A zozadu prišiel k nej,
chlapec, čo ho rada mala.
Tak potichu povedala:
,,Milujem ťa, milý chlapče.
Bez teba mi srdce plače."
Chlapec jej však nedovolil
a tak za ňu dohovoril:
,,Na svete už nieto lásky väčšej.
Stretneme sa zasa večer."
Pozerali celú noc,
ako milujú sa moc.
Ráno zistil ten svet plný sĺz,
že mu stačí láska dvoch sŕdc.
A tie srdcia môžu šťastím
urobiť svet zasa krajším.
Motýľovi netrebalo viac,
vyletel až na mesiac.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár