Môj život nebol nikdy výnimočný, ale tie osoby s ktorými som sa stretol, boli také svetlo v tej každodennej tme rutinných činností, ktoré boli robené z povinnosti, alebo pre moje dobro.

Nechcem myslieť na tie tienisté chvíle, pretože ich bolo veľa, tým nechcem povedať že som mal zlý život.
Ale mam pocit že som zomrel už davnejšie, moje telo iba blúdi, a nechce prímať túto skazenú realitu kde je všetko hore nohami.

Moje vyslobodenie sú spomienky, aj keď je všetko proti tomu aby som zabúdal na svoje ja a bol novým. Tým novým som už neni.

Krásnou spomienkou, ktorá ma naozaj lieči, keď na ňu spomínam je spomienka, keď som mal 15 rokov, nieje to tak dávno, ale je to dávno.

Pre mňa ako kresťana bolo fajn robiť niečo pre to aby som pomáhal nejako svojim pôsobením cirkvy alebo skôr kaplanom, ktorí sa snažili niečo fakt dosiahnuť v tom našom meste a niečo aj dosiahli. Bavilo ma spievanie.
Vedel som zlamáriť aj kamarátov , ktorý nedobrovolne ale išli.
Neoľutovali, okrem krásny kvietkov tam bola jedna výnimočná osoba, osoba pri, ktorej mi srdce začalo byť, išlo mi vyskočiť z hrude.
Neviem či to vtedy videla, ale bola pre mňa neskutočná, bola nádherna pačilo sa mi jej telo aj ona sama, bola čistá a pre mňa naozaj dokonalá.

Bola to naša klaviristka a ako vedúca toho kružku pre spev.
Volala sa Karin, bola o 5 rokov staršia ako ja.To bolo, ale vtedy nepodstatné, vek nehral vôbec žiadnu rolu. Dni som strávil premýšlanim nad ňou. Kedže bol fb, tak som sa popýtal aký ma fb. Bolo to obdobie kedy som sa naozaj zamiloval.
Bola ku mne milá písali sme si skoro stále aj keď neodpisovála, poctivo som čakal. Keď som ju videl vonku. Keď sa usmiala, bol to ako keby mi odpovedala na všetky moje otázky a zavrela mi ústa.

Písal som jej básne, ktoré skoro nikdy neprečitala .
Veľa som o nej nevedeľ, ale snažil som sa s ňou spriateliť. Po určitom období
som sa odhodlal ku vážnemu kroku. Napísal som pre ňu pár básni a chcel som jej to dať na nácviku. Počas nácviku bola dokonalá, spievala aj hrala nádherne vždy ma dostávala. Keď sme skončili, počkal som si kým bude odchádzať.

Keď ochádzala, zastavil som ju a povedal som jej žeby som jej rád niečo dal, rukami som sa načiahol a ukázal jej to čo pre ňu mám. Bolo to zabalené ( tie básne). Na to mi odpovedala že sa ponáhľa na tanečnú, že to nemôže vziať. Ostal som jak zamrazený, nebol som balič, moje city boli úprimné, ale keď si nedokázala vziať to čo som pre ňu urobil. Ranilo ma to.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
strigula  6. 1. 2015 22:19
ja som bola zaľúbená do môjho trénera karate až do doby, kým na tréning neprišiel s priateľkou a ona ho predomnou nebozkala, v tej chvíly sa mi zhnusil
Napíš svoj komentár