Pam pam.

Vonku prší.
Už tretí deň, bez prestania.
Dážd je hustejší a hustejší.
Kvapky dopadajúce bez prestania na okenice bubnujú a vyhrávajú melódiu, ktorá sa mi cez uši dostáva do hĺbky duše a núti ma premýšlať.
Nemôžem si pomôcť, vracajú sa mi všetky spomienky.
Nahlodávajú mi srdce a vrývajú mi doň nezmazateľné ryhy, ktoré štípu už len pri pomyslení na ne.
Chcem to zastaviť.
Ničia mi život.
Minulosť ma dobieha a stúpa mi na päty.
Urobila som toľko chýb.
Každá kvapka v sebe nesie odraz tých bolestivých momentov.
Oči sa mi zatvárajú, lebo tie obrazy nechcú vidieť.
Nemajú na to odvahu.
Boja sa.
Toho, čo uvidia.
Toho, čo ich rozplače.
A tak sa radšej navždy zatvoria.
Ale čo uši?
Tie kvapky počujú, aj keď nechcú.
Každý jeden úder.
Bijúci ako zvon.
Kvapka sa po dopade rozpskne a roztriešti sa na milión kúskov.
Presne tak, ako moje srdce.
Presne tak, ako sa roztriešti moja duša a nezostane po nej ani spomienky.
Každý jeden úder ju bolí.
Zapicháva do nej dýku.
Rovno do stredu.
Ubližovať je ľahké.
Odpustiť, to je už o inom.
Bojíme sa odpúštať.
Bojíme sa pozrieť pravde do očí.
Radšej len bdieme a snažíme sa nemyslieť na nič.
Snažíme sa mať prázdnu dušu.
Bez sna.
Bez spomienky.
Bez sĺz.
Len tak.
Prežívať.
Nezmyselne blúdiť.
A presne toto robí každý z nás...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu