A zase je to tu. Môžem letieť, hore do nebies a nechať sa unášať jemným vánkom, ktorý ma posúva vyššie a vyššie. Konečne môžem nechať za sebou spomienky a pocity a vyletieť, čo najvyššie viem. Pohybujem krídlami nečujne a ako pierko vo vzduchu, sa pohybujem po oblohe. Teším sa na to, čo ma čaká a aké to bude, keď priletím. Vidím ten koniec, vidím cieľ. Ale naraz, čo sa o deje? Čo je? Zacítim pálčivú bolesť v hrudia a mám niečo s krídlami. Krídla sa mi začínajú podlamovať a ja strácam rýchlosť, padám. No ták zachránte ma! kričím, no nikto ma nepočuje a ja sále padám. Až príliš rýchlo sa mi z hlavy vytráca predstava o tom, kde som mohla byť ale... Hádam ma nikto nevidí nepočuje? Citím, ako sa približuje zem a modlím sa, aby ten pád nebol taký hrozný ako sa hovorí. No ja padám. Až na samé dno ľudského hnusu a zloby...No ako sa tak blíži zem, vracajú sa aj problémy, pocity a tie hnusné výčitky svedomia za všetko zlé, čo som kedy vykonala a nemala som. Ach, aká krásna bola predstava, že aspoň raz vyletím do Pozemského raja, kde nieje nič, čo by pripomínalo ľudskú bezcitnosť a zlobu...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
simonkaaaa  4. 10. 2008 00:32
ti nejako ide
2 
fotka
majuri  30. 4. 2009 19:02
moc sa mi to lubi,,odist tam kde setky nase skutky budu zabudnute,,a kde my nebudeme musiet pocitovat udery inych,,prilis pekna predstava
3 
fotka
finwaell  2. 5. 2009 02:07
Myslím že ho môžeme mať aj tu u nás dole.. záleží len na nás A keby nás nič netrápilo, vedeli by sme si vážiť to pekné..? Však to koľkokrát nevieme už teraz
Napíš svoj komentár