Veža z pocitov...

Cítim sa taká prázdna a bez života. A to kvôli tebe... Akoby zo mňa vyprchalo všetko šťastie, akoby som sa už nikdy nemala usmiať, akoby sa už nikdy nemal nájsť dôvod na to, aby som na svojej tvári vyčarila úsmev, ktorý si mi vedel vyčariť len ty.... Cítim sa, akoby si mi niečo ukradol. Niečo, čo si do mňa vložil a nechal to tam rásť, nech je to vo mne... kŕmil si to a živil svojimi rečami a skutkami.... a keď si si bol istý, že je to už dostatočne veľké, a že už to nemôže nič ovplyvniť, tak mi to jednoducho vytrhol. Bez varovania, bez toho, aby som o tom čo i len tušila, si prišiel a zobral si mi to, akoby to bolo tvoje! Vlastne to aj bolo tvoje a aj je... Všetko, moja duša, srdce, myseľ... Všetko som ti dala, úplne všetko, lebo som vedela, že u teba je to v bezpečí... Že s tebou sa mi nemôže nič stať... bola som si taká istá. Ale...Všetci sa skrývajú za maskami, no len čas ukáže, čo pod nimi skrývajú. Či už to bude čas dlhší, alebo kratší, zistíme to a uvidíme ich pravú tvár. Uvidíme to, čo sa pred nami snažili celú dobru skryť. Až vtedy pochopíme veci, ktoré sme predtým nechápali a veci, pred ktorými sme zatvárali oči. No ja som tie oči nemala pred čím zatvárať. Nebolo treba... Aspoň som si to myslela. No teraz viem, že to bola moja ďalšia chyba, tá najväčšia, akú som kedy urobila. Že som si dovolila ľúbiť ťa. A že to ešte stále tak je... Aj potom, čo si mi napísal a urobil... Zrútil si vo mne to, čo som si stavala, odkedy ťa poznám. Boli to pocity... krásne pocity, jeden po druhom naukladané na sebe. Každý deň, priniesol nový pocit, každý deň priniesol novú radosť. Kvôli tebe. Dni sa míňali a veža rástla a rástla. Časom tam pribúdali, tie najkrajšie pocity, aké človek môže cítiť. Lásku, pochopenie, šťastie... Keď už som si bola istá, že tá veža, ostane stáť, lebo je postavená z krásnych začiatkov a chvíľ, nemohla som sa viac mýliť. Práve vtedy, spadla. Nie postupne. Spadla. Naraz. Celá. Teraz len hľadám úlomky pocitov. Úlomky, ktoré neviem dať dokopy a nepomáha mi nič ku tomu, aby som ich mohla zlepiť. Sú rozbité, roztrieštené na milión kúskov. Jeden ale stále ostal. Je tu. Nezničený a v poriadku. Keďže sa nachádzal na samom vrchu veže, nestalo sa mu nič. Dopadol na úlomky, no zostal celý a nepovšimnutý inými rozbitými citmi. Prečo? Pretože práve o tomto cite, môžem povedať, bez toho, aby som sa zmýlila, že je úprimný. Cit s názvom Milujem ťa, je stále vo mne. Sám, bez všetkých ostatných citov. Je len jeden a je môj. Pravdivý... ♥Milujem ťa♥

 Denník

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu