Sladký to pocit, keď si rozbaľujete dobierku, na ktorú čakáte ako šestnástka na krámy, odstraňujete fóliu z CD obalu, listujete si bookletom a hlavne počúvate muziku z kvalitných reproduktorov na plné gule.
Niečo na ten spôsob som si doprial aj so starším albumom mojej srdcovky - Nemcov Grave Digger (a už viete, prečo taký divný nick). Presnejšie, ide o comebackový album The Reaper, ktorým si ortodoxných fanúšikov získali opäť na svoju stranu po tom, čo "zradili" (výborným!!!) melodickým hard rockovým albumom Stronger than Ever pod názvom Digger.
Najlepší album kapely to síce nie je, ten v mojom srdci bude asi naveky patriť Excaliburu, ale rozhodne patrí k tomu najkvalitnejšiemu, čo Hrobári kedy natočili. Aj keď oni slabý, ba ani priemerný album asi nemajú. Ako vravím, je to moja srdcovka.
Zvukovú stránku pôvodnej nahrávky si nedovolím hodnotiť, keďže ja som si zaobstaral remastrovanú verziu albumu z roku 2006. Tento letopočet je, samozrejme, zárukou krištáľovo čistého zvuku, aký pred trinástimi rokmi k dispozícii určite nebol. Ale Grave Digger mali vždy gitaristov, ktorí si potrpeli na skvelý prierazný a ostrý zvuk svojho nástroja, takže predpokladám, že v prípade Uweho Lulisa nebol tento album výnimkou ani v dobe jeho vzniku.
Nové posily v rytmickej sekcii - basák Tomi Göttlich a budúci stratovariusák Jörg Michael za bicími - rozhodne mali na album výrazný vplyv. Tomi sa spolu s Chrisom podieľal na textovej stránke a Jörg, no, on je skrátka výborný a sakramentsky rýchly bubeník, ktorý Grave Digger dovtedy chýbal. Veľa zo svojho umenia síce na The Reaper neukázal, ale Diggeri si vďaka nemu mohli dovoliť preradiť na vyšší rýchlostný stupeň. Škoda, že sa v kapele neohrial dlhšie.
Najvýraznejším prvkom tohto albumu sú jednoznačne silné refrény, v ktorých sa kapela dokázala dostať až po hranicu medzi chytľavosťou a vtieravosťou, ale neprekročila ju. Nemalou mierou tomu prispieva aj Chrisov charakteristický chrapľák. Skladby sa väčšinou nesú v duchu dvojkopákovej paľby, výnimky tvoria Wedding Day (ktorú Grave Digger s obľubou hrajú na koncertoch dodnes), Under My Flag, nádherná balada Legion of the Lost, pt. II a na GD naozaj netypická skladba And the Devil Plays Piano.
Ak nepočítame intro, outro a nevýraznú tuctovku Fight the Fight (paradoxne s najlepším textom na nahrávke, venovaným obetiam Apartheidu), ide o silnú kolekciu jednoduchých power metalových piesní, ktorá v mojej zbierke nesmie chýbať a ak máte v obľube tento žáner, zaslúži si miesto aj vo vašej poličke.
8/10
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
carrie
12. 5.mája 2012 15:29
super napísané Zlato a už dlho premýšľam nad tým, že si to asi stiahnem
Napíš svoj komentár