Po rušnej noci nespania som sa zobudila dolámaná a rozmýšľala,prečo je kúpeľňa plná a pred ňou stojí zástup WC čakajúcich.A potom ... mi to došlo.Môj dom okrem jeho pôvodných obyvateľov okupujú bratranci ... a sesternice .. tety ... a ujovia ... všetkých vekových kategórií,nálad a psychických rozpoložení.Okolo mňa sa hemžili ľudia,deti mi behali popod nohy,kričali cez seba,smiali sa,dohadovali,pobehovali po dome a ja som v strede toho humbuku len stála.S rozcuchanými vlasmi,neprítomným xichtom a neschopnosťou urobiť viac.Istý druh šoku,musím povedať.
Všetko by sa to dalo zvládnuť,keby mi do rúk nebola strčená malá polročná sesternica so slovami "fakt musím" a dotyčný odovzdávajúci smeroval priamo na záchodový trón a predbehol všetkých v rade.Ja som zrazu v rukách vystretých čo najďalej od tela držala malé polročné bábo,ktoré na mňa civelo asi tak šokovane ako ja naňho.Samozrejme,jeho šok trvalo oveľa kratšie ako ten môj,deti urobia všetko,aby človeku čo najviac zničili život.Bábo začalo kričať,jačať a plakať a ja som sa s ním rozbehla na všetky strany s hlasným "ono to na mňa kričí" !Samozrejme,mne ako dospievajúcemu adolescentovi už dávno nikto nevenoval väčšiu pozornosť,keďže všetko,čo robím je zdramatizované a je výplodom mojej neobjektívnej a chorej pubertiackej mysle.Fajn,povedala som si,zvládnem to sama.Idem v sebe hľadať materinský cit.
Hľadanie to bolo úmorné Hlavne potom,ako som otvorila plienku a našla v nej krásne hnedé hovienko,maličká Timea sa na mňa spokojne vyškierala a z očí som jej vyčítala :"Tam máš."
Vpohode,myslím si,horšie to už byť nemôže.Ako veľmi som sa mýlila.
Po niekoľkominútovom boji s extramalým zadkom a plienkou Pampers,samozrejme pripočítame moje frfľanie popod nos,žeby sa tie plienky mali vedieť sami vymieňať,už keď za to platíme.Ako keby to šlo z môjho vrecka,ale to som už odbočila od témy
Vojdem do svojej izby s nádejou v nájdení kúska ticha a súkromia ... Áno áno,na nete sedel strýko a hľadal si výhodné autá z druhej ruky (tak ako posledné dva mesiace),na písacom stole rozložený My Little Ponny aj s celou výbavou a tri malé deti.Hádky,krik,jazykom tvorený zvuk konských kopýt a moje následné zvrtnutie sa na papuči a daváááj het !
Čo bolo na obed ? Babkine buchty.Ja nedávam komplimenty veľmi často no na babkine buchty nikto a nič nemá.Kto zjedol všetky čokoládové ? No kto ? Neviem !!!Ale ja som to nebola a v tomto momente moja nálada dosahovala stupeň zúfalosti.
Dohodli sme sa s kamoškami,že poobedie patrí nám,no čo si budeme zatajovať,Ksiksa a Falbala na mňa o tretej už čakali.Celá vytešená,že z domu vypadnem,nalíčená a vyobliekaná som dotiahla posledný ťah štetcom na lícnu kosť a do izby mi vošiel ďalší malý trpaslík s hlasným "Veronikaaaaaaaa" hodil sa mi okolo nôh - a jej,ďalší prírastok do blázinca.Odzdravila som a ozlomkrky bežala k najbližšiemu východu.Povedala všetkým vytúžené čaute a nečakajúc na odpovede som zabuchla dvere.
O hodinu neskôr sme sa už všetky tri chúlili pod modrou dekou a vískali pri horore Metro,nič strašné,keď sa na to tak spätne pozerám,no vtedy som sa bála vystrčiť paprču z deky.Samozrejme,v najhoršej časti,kde Ksiksa kričala "Mamiiiiii" a Falbala sa zase dušovala,ako by ona vyriešila podobnú beznádejnú situáciu,ja som sa začala smiať.No vážne.Chcelo sa mi plakať a smiať zároveň,to robím vždy keď sa bojím.Vybrala som si smiech a tvár strčila pod vankúš.A smiala som sa a smiala,až kým na mňa tie dve po minúte civenia na mňa : "Ti praská?"
No nič,aj ľudia ako som ja musia existovať.Na kom by ste si potom trénovali chápavosť a povznášanie sa nad nepolepšiteľným ?
Koniec dňa som strávila v tichu,niežeby som nemala čo povedať no občas som len tak ticho a počúvam cudzie rozhovory.A myslím si svoje.Cítila som sa prázdna ako už dávno nie.Nezaujímali ma ľudia,čo šli okolo,ani to,čo som mala oblečené.Kašľala som na to kde som a úplne na to,čo robím alebo nerobím.Netrápilo ma,čo bude zajtra ani to,čo bolo včera.Len som debilne kukala kamsi do ďiaľky s nádejou v očiach,že z tamtoho rohu vyjde niekto,kto mi prevráti život naruby a vytiahne ma z tej veľkej ničoty,čo ma obklopuje.Nemám depresívny pohľad na vec,začínam nemať nijaký.
"Všetko bude vporiadku," hovorila som si cestou v električke do tmavej noci."Len akosi nevieš,čo nie je,"ozval sa v mojej hlave druhý hlas.
Denník
Komentuj
12 komentov k blogu
1
punkstar
19. 8.augusta 2008 22:35
tie sesterky a bratranci to je brutus ! a este sa mi mama cuduje ze tam nechcem ist na navstevu
2
posledné dva odseky dobré.
zaujímavý deň, nie je všetko nudné
inak ty si z ke, neprídeš vo štvrtok na birdz opekačku?
zaujímavý deň, nie je všetko nudné
inak ty si z ke, neprídeš vo štvrtok na birdz opekačku?
4
Máš fajn štýl. Si nádherne otvorená. Pekne analyzuješ. Myslím, že by si si mohla rozumieť s mojim bratom. A myslím, že si ešte sponemiem a ozvem sa, ako beží life. V každom prípade držím palce...
6
ja som sa pobavil werush nie si jedina kto ma obcas take dni. ja som take mal od zaciatku prazdnin az do augusta a som tu som rad ze som to teraz cital, aspon mam dobru naladu hned rano
7
keby som bola v tvojej situácií... nie, ja vlastne v nej byť nechcem. Nech akokoľvek materinsky cítim a milujem malé bábätká, tak aj toto by bolo na mňa priveľa... .. preto sa nečudujem, že si zo všetkého a všetkých ohučaná a znechutená... to ale prejde, keď u teba zavládne opäť ticho a kľud ...
8
nemam rad ked k nam pride na navstevu rodina... iba ak za ucelom oslav lebo vtedy dostavame my ano som sebec
9
Dobre, kde zacnem ... vyzeralo to tak nadejne veselo (alebo len ja som sa smiala?)
Matirinsky cit mas abnormalne silny ja by som sa k nim neozyvala a nevedela co robit, ber to tak ze mas za sebou dalsiu zivotnu skusku a ty si ju zvladla takze za toto ta fakt obdivujem
Metro- Mas casto divne reakcie na strasidelne, smutne, zle veci takze nato som si uz zvykla a ze to nebolo strasne? sak on bol strasny piskal jak kura a vyzeral jak hermafrodit skrizeny s hrochom a s myslenim naruseneho schizofrenika omg ale jj v pooohode to bolo ... aj sme tak v pohode vyzerali ked sme to pozerali
A koniec dna, videla som ze ti nieco je .. vlastne ti nebolo nic a teraz sa to da nazvat presne takto , nijak
Nechcela som zaryvat lebo o nic konkretne neslo , len dufam ze sa nam tato prazdnota cez sk rok vyplni aspon povinnostami. A este musime zacat s tym nasim spolocnym zaznamnikom/dennikom
PS: Chybas mi uz nech vypadnu tie deti
Matirinsky cit mas abnormalne silny ja by som sa k nim neozyvala a nevedela co robit, ber to tak ze mas za sebou dalsiu zivotnu skusku a ty si ju zvladla takze za toto ta fakt obdivujem
Metro- Mas casto divne reakcie na strasidelne, smutne, zle veci takze nato som si uz zvykla a ze to nebolo strasne? sak on bol strasny piskal jak kura a vyzeral jak hermafrodit skrizeny s hrochom a s myslenim naruseneho schizofrenika omg ale jj v pooohode to bolo ... aj sme tak v pohode vyzerali ked sme to pozerali
A koniec dna, videla som ze ti nieco je .. vlastne ti nebolo nic a teraz sa to da nazvat presne takto , nijak
Nechcela som zaryvat lebo o nic konkretne neslo , len dufam ze sa nam tato prazdnota cez sk rok vyplni aspon povinnostami. A este musime zacat s tym nasim spolocnym zaznamnikom/dennikom
PS: Chybas mi uz nech vypadnu tie deti
10
veľmi pekný . naozaj ,.. stotožnujem sa s ostatnými komentmi o tom že vieŠ písať a podobne .. + ten pocit ktory si opisala v predposlednom odseku som tieš zažival tieto prázdiny. zo začiatku teras už menej .h hmm . je to naozaj čudný pocit pre mňa .
11
ďakujem že si opísala môj posledný týždeň a už sa nemusím namáhať
12
Zaujimavy pribeh, citil som sa tam jak doma pri niektorych falbalinych hlaskach , mas talent, to sa musi uznat a aby si nevravela, ze ti nepisem, tak som napisal teraz , a uvidis, budes ma mat rada , tesim sa na cokoladu
Napíš svoj komentár