Sometimes you can´t make it on your own

Sú občas chvíle,kedy z nejakého neznámeho dôvodu...nehovoríš.

Okolo teba sa pohybuje bzučiaci svet dvakrát väčšou rýchlosťou ako je tvoj dych,a kým stihneš zdvihnúť zrak k slnku,už dávno zapadlo.Milión ľudí s milión otázkami,a ty akosi nevidíš súvislosti..nevieš odpovedať na jedinú.Otupený z toho stereotypu večného boja s niečím,niekým,so životom.Pri pohľade do zrkadla nevidíš nič.Odraz stola,fotografie ľudí kedysi nazývaných rodinou..a čiernu siluetu osoby,ktorú už dávno nepoznáš.V podvedomí sa ti kdesi hmýria ..spomienky..otázky..prečo..ako..čo sa deje..že tu nie ste..nikto..ty..a ja..ja..a ty..ty..a ja..ja a...

Teraz počúvaj,potrebujem ti niečo povedať.Nesmieš to nechať odísť..nemusíš byť na to všetko sám.A dovoľ mi-aspoň dnes večer-niečo poniesť za teba.Nenechám ťa samého,kým tu budem,ty nebudeš sám.Vieem,ja viem.Nechceš moju pomoc.Nechceš cítiť nič.Ale mám moc prebudiť ťa...k životu.Pamätáš na ten pocit,keď znovu ožívaš?Ako keď sa mokrá ruka dotkne slnkom rozpáleného tela.Ukážem ti,čo si stratil,keď si všetko pustil z dlane,lebo ja viem,že to má zmysel pozbierať.Pomaly sa zohnúť,klesnúť ešte hlbšie,aby si vstal silnejší ako predtým.Všetko si pozbieraj,biely klobúčik z cukru,lístok,na ktorom je bolestivo vyryté moje meno,chvostík,ktorý si kdesi cestou stratil,lano,čo sa omylom pretrhlo,keď si sa snažil skočiť z mosta.Zachránilo ťa,lebo druhou stranou som bola pripútaná ja.Skoro si padol,a ja som skoro stratila posledný nádych.No prežila som to,spolu sme to zvládli.A teraz na seba pozeráme,v nemom úžase,ako je možné,že stojíme jeden vedľa druhého aj po tom všetkom.V úžase z toho,že sme to zvládli.Riskovali tak veľa,riskovali život.Ja viem,že sa bojíš.Či prežijeme aj ďalší pád.Vieš čo urobím?Priviažem si lano silnejšie,aj keď to bude nabudúce bolestivejšie,keď sa okraj lana zarezáva do hrude...Nevadí.Lebo ak raz padnem ja,ty ma vytiahneš rukami.V očiach to nevyslovené ďakujem,za to všetko.Za spoločnú cestu dlhým mostom,kde sa vždy jeden z nás unaví,ten druhý zastane a počká ho.Ak chce skočiť,vytiahne ho.Ak sa potkne,zdvihne ho a pofúka rozbité koleno.Hovoríš:"Nechaj,sám si pofúkam."A ja ti len s úsmevom odpoviem:"Dobre,budeme fúkať obaja."

Prišiel čas,kedy si si prestal uvedomovať vzácnosť lana držiaceho pokope dve trosky.Ktoré neprežijú jedna bez druhej.Berieš si aj moju silu a márne si namýšľaš,že si dostatočne silný ísť ďalej sám.Je to ako kvet,ktorý vytrhneš zo zeme.Vo váze je čerstvý,v chlade aj dlhšie vydrží,no raz zvädne.A ten moment príde,keď ho budeš čakať najmenej.Môžeš ho polievať,môžeš naň fúkať,ukladať na slnečné miesto..už nikdy nebude živý.Lebo si ho raz dávno zo zeme vytrhol.Áno,máš duplikát z bronzu,ktorý ale nevonia.Nebudeš vidieť tú krásu každodenného vstávania,keď sa pomaličky,opatrne rozťahovali lupienok po lupienku.Placho a tíško,so strachom aby si mu neublížil.Pohľad,kvôli ktorému si každý deň skôr vstával ešte pred východom slnka.Ak slnko náhodou nevyšlo,kvietok z trucu odmietol ukázať svoje lupienky.A ty?Ty si sa len smial,smial z tých odutých lupienkov nahnevaných na celý svet A keď ťa nebodaj zasiahol malý tŕň,bezstarostne si ho odhodil,vedel si,že to stojí za ten pohľad.Začal si mu placho spievať,aj keď tvoje tóny boli občas falošné.Kvietok urobil kuk.A otrčil ti jeden zo svojich lupienkov.Usmial si sa,ale len tak aby nevidel,že sa smeješ.A neprišiel na to,aké milé sa ti to zdalo byť.Kvietok len otvoril oči,vyplašene na teba pozrel s tichým:"Prepáč za ten tŕň."

Netrhaj ma zo zeme,má význam nechať ma tam.Práve si sa ozval,a ja ďakujem,že mi vraciaš korienky späť do zeme.

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu