Učím sa dýchať

Dnes večer nechám zhasnuté.Nikdy som nevedela byť vo vlastnej izbe s pocitom,že ma niekto sleduje,tak som zatiahla závesy.No dnes...príliš ma uchvátil pohľad z okna,nebudem si svietiť.Niekto,niečo vo mne zobudilo túžbu ísť ďalej,preskúmať všetko.Chcem vidieť každé miesto,kde som ešte nebola,tam vzduch možno chutí inak.Trošku sa bojím,nechať doma mamu a priateľov.Oni to bezo mňa zvládnu,no viac sa bojím o seba.Ale keď tá túžba je väčšia ako strach.Raz...to predsa muselo prísť.

Pozriem sa,čo všetko potrebujem.Bola som obklopená všetkým,až som stratila zmysel pre pravú potrebu.Je čas vybrať si najdôležitejšie.Svoj veľký vankúš,viem,pôjde sa s ním ťažko,ale kam si položím hlavu,keď budem unavená.Jedinú fotku,ktorá je pre mňa vzácna,veď čo iné mi pripomenie,že vždy sa budem mať kam vrátiť.Tíško otvorím okno,nechcem,aby hlučný svet vedel o mojom krôčiku ďalej..Z okna najprv trčí nerozhodná fialová papuča,kým zvyšok sa ešte lúči s izbou,dáva pomyselné zbohom..a prísľub návratu.Nasleduje kačičkované pyžamo pomaly sa šplhajúce smerom dolu,po lane z posteľných plachiet.

Som vonku..slnko už zapadá,ignorantsky za sebou nechá svietiace červené oblaky,náhrada bez výčitiek?Kam sa vyberiem..tie oblaky sa mi páčia,chcem sa ich dotknúť.Možno to páli,čo keď k nim nedôjdem..ale som vonku,stojí mi to za pokus.

Čím ďalej kráčam,tým sa mi oblaky vzďaľujú.Mám pocit,že som sa stratila.Úplne vážne.Všade je tma a ja sa...bojím.Zbabelý útek z pohodlia sa nevypláca.Čo iné,ako položiť vankúš na tvrdú zem a ľahnúť si naň mi ostáva.Chcem ísť domov,toto sa mi nepáči...

Nie.Ostávam.

Zdá sa mi,že niekoho počujem,zvedavo zdvihnem hlavu.Fakt si nemyslím,že niekto by ublížil dievčatku s fialovými papučmi.

-Ty,maličká,čo tu robíš?Nevieš,čo ťa čaká..je to tu nebezpečné.Ušla si z domu,hm?
-Neušla..išla za oblakmi.
-Vráť sa domov dievča,tu ťa nič dobrého nečaká.Vráť sa tam,kde si mala všetko a nikto od teba nič nepýtal..

Pomaly odchádzal šomrajúc si niečo v zmysle"bláznivé dievča"..Neviem,nepočula som dobre.Pozerám,kam ten ujo ide,po ceste,ktorú som si predtým nevšimla..ale nepáči sa mi,je veľmi špinavá.Všade sú pohodené fľaše a špačky od cigariet.Tento ujo sa mi nepáči..ani cesta,ktorou ide.Ale počkať..on sa zastavil.Vracia sa späť.Asi na mňa ide nakričať,že tu nemám čo hľadať.

-Prepáč dievča,bol som hrubý...Aha,to je pre teba.
Dal mi cukrík a zase odišiel.Ten cudzí ujo...mi dal cukrík.

Neotvorím ho,bude aj horšie...Keď tu zrazu sa na mňa vyrúti cyklista.Nedáva pozor a prejde mi po nohe.

-AU!
-Prosím ťa,čo ty tu robíš?!A uprostred cyklistickej dráhy!
-Prepáčte,nevedela som,že toto je cyklistická dráha..ale prešli ste mi po nohe.
-Ja že som ti prešiel po nohe?Aspoň si nevymýšľaj..dnes ľudia urobia všetko pre to,aby človeka zdržali.
-Ani vy sa mi nepáčite.
-Prosím?Čo trepeš,dievča?
-Nepáčite sa mi,príliš sa ponáhľate,neberiete ohľad na ľudí,ktorí sú okolo vás,aj keď nemajú bicykel.Ale to nevadí,síce som obutá len v papučiach,už to až tak nebolí..tu máte.

Dala som mu ten cukrík.Neviem prečo,ale toho cyklistu mi prišlo dosť ľúto.Príliš sa ponáhľa,možno žiadny ešte nestihol ochutnať.

Divne na mňa pozrel a odišiel.Ani nestihol poďakovať.Nevadí..ale ja sa neponáhľam,touto cestou nejdem-je len pre cyklistov.

Stále je tma,no nie až taká..tu sú pouličné lampy.Zase tmavá silueta,pre istotu som išla na kraj,čo ak ďalší biker...

Bol to chlapec.Len o niečo vyšší ako ja,asi rovnako starý...vyzeral dosť zvláštne.Mal neposlušné vlasy,niežeby to bolo tým,že by sa nečesal(teda aspoň dúfam),ale jednoducho vlasy stáli ako chceli.Na moje počudovanie,pod pazuchou nemotorne skrýval veľký modrý vankúš,bol oblečený v námorníckom pyžame a na nohách mal-veľké plyšové papuče v podobe psa.S ooobrovskými ušami.Keď ku mne prehovoril,zaujal ma hlasom..aj suverénnosťou,s akou vystupoval.

-Čo ti je smiešne?
-Myslím,že slušní ľudia sa najprv pozdravia,skôr než začnú rozhovor.
-Tak ahoj.Ale z čoho sa smeješ?
-Nie len..pozri ako vyzeráš.Nebodaj si sa nestratil..
-Nie nestratil..niečo hľadám.
-V pyžame?

Už som sa smiala vážne nahlas.Najviac vtipné mi prišli tie jeho papuče so psími hlavami.Veď také sa už dávno nenosia.

-No to tá pravá hovorí.

Uvedomila som si,že musím vyzerať rovnako komicky,a pritom on sa zo mňa nesmeje,prestala som sa smiať aj ja.

-Kam ideš?
-Čo ťa do toho?
-Nemusíš byť hneď hrubý...len som sa spýtala.
-Dá sa povedať,že som ušiel z domu.
-A...kam máš namierené?
-To keby som vedel...

Sadol si na zem a hlavu si zložil do rúk...

-Ty plačeš..
-Neplačem.
-Povedz mi,čo ťa trápi..možno pochopím,veď pozri,vyzerám rovnako smiešne ako ty,vonku v pyžame s vankúšom v ruke..prepáč,ak som sa z teba smiala..

Venovala som mu jeden úsmev.

-Nie,to je vporiadku,nie si jediná,ktorá sa smiala.Ale myslím,že som sa stratil.Vedel som,kam mám isť,kým nezašlo slnko..
-Aj ja som šla za slnkom.Stratilo sa mi a ostala som sama.Ale ak hľadáme rovnaké,poďme hľadať spolu.

Prestal plakať,utrpel si slzy,už sa za to nehanbil.Nikdy som si nemyslela,že je hanba,keď chlapci plačú..ako keby ich to bolelo menej,ak spadnú a udrú si lakeť.
V ten večer sme sa veľa rozprávali.Neviem,ako sa volá,ale nebolo to podstatné.Ten večer tam totiž sedel len chlapec a dievča.Mal úžasnú baterku,ktorá vie meniť farby a aspoň sme na seba lepšie videli.Zistila som,že je celkom vtipný,párkrát som sa smiala tak,až mi slzy tiekli.Potom sme sa rozprávali o veciach..o ktorých som sa dovtedy s nikým iným nerozprávala.Myslím,že sme sa navzájom chápali.Nepotrebovali sme si povedať:Chápem ťa.On to vedel,ja som to vedela.Začal mi rozprávať príbeh o jeho živote.nie celý,len útržky,aby som si sama poskladala veci dôležité.nikdy nebol priamy a to sa mi na ňom páčilo.Pre isté veci som sa rozplakala...Trochu som ho ľutovala,čím všetkým musel prejsť.Obdivovala,že to zvládol,sama si vzala ponaučenie a príklad v ňom.

-A tak som tu,je tma a ja som sa stratil.Kým som nenašiel teba.Sedíme uprostred neznáma na vankúšoch...veď to nemá význam,nehýbeme sa ďalej.
-Neviem,ako dlho tu sedíme,je mi to jedno.Rada ťa počúvam.
-Ale sedíme.Kým sme sa nestretli,každý z nás chcel niekam ísť.Mali by sme sa pohnúť.
-Ako môžeme spolu,keď každý z nás má iný cieľ?
-Veď nevieme,aký cieľ máme...
-Ty vieš,ja nie.Ty ideš za oblakmi,ja neviem,kam idem.
-Pôjdeš so mnou?
-Pôjdem s tebou..aby som ťa bezpečne odprevadil.Neprežil by som,ak by sa ti niečo stalo.

Odrazu sme sa začali jasnejšie vidieť,ten chlapec mal čierne oči.Ale nebála som sa ich,vedela som,že sa niet koho báť.Baterku vypol,nebola potrebná.Obaja sme sa obzreli..vychádzalo slnko.Sprevádzané presne tými červenými oblakmi,za ktorými som šla.Vôbec nestratili na kráse...

-Aha,pozri,to sú ony!Však sú krásne,len nechápem...vtedy som ich videla na opačnej strane..
-Vravel som ti,nie vždy je všetko také,ako sa zdá..
-Ale cesta,ktorá k nim vedie,je opačná,táto vedie domov.
-Odprevadím ťa.Sľúbil som ti..

Vzal ma za ruku.Bol to prvý chlapec,ktorý ma chytil za ruku.Trochu som sa hanbila,ale ďalej sme sa rozprávali a ja som ticho dúfala,že domov nikdy nedôjdeme.Nakoniec sme na konci dňa zastali pod mojím oknom,z ktorého ešte stále viseli poviazané plachty,ktorými som zliezla.

-Tu bývam.Poď,ukážem ti izbu.

Ostal stáť.Najprv som nechápala,ale potom mi to došlo.Veď,on ma mal len odprevadiť...

-Chcem ti ukázať svoju izbu...prosím...
-Tu bývaš ty,nie ja.Moja cesta je inde.Cítim to.Došla si v bezpečí domov a ja môžem...ísť.
-Nie,prosím...

Len sa usmial a zakýval mi.Otočil sa...

-Počkaj!Daj si ,prosím,pozor..neviem kam ideš ale vraj to je nebezpečné.Môže sa ti stať toľko ...
-Neboj sa,nič sa mi nestane,ver mi.Sľubujem ti.A ty vieš,že ja sľuby plním.

Otočil sa a odišiel.Vyšla som do izby,zatvorila okno a skoro mŕtva ľahla do postele.Zobudila som sa až ďalší večer,vidiac rovnaké oblaky,čo toľkokrát predtým.Pristúpila som k oknu..a mala som chuť znova vyskočiť.Potom som si ale uvedomila,že jeho už nestretnem.Dávno musel nájsť inú cestu.Ale nedal mi zbohom.Čiže sa nelúčil navždy.Ale jedno je isté.Ja už nikdy nebudem taká,ako predtým.A on to vie...

 Vymyslený príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu