Ked som bola malicka, chcela som byt velka. Teraz mam skoro 18 a chcem, aby som bola opat malicka alebo aspon, aby sa teraz cas zastavil a ja by som uz nestarla. Nejde mi ani tak o to starnutie, ako o povinnosti a trapenia, ktore s vyssim vekom prichadzaju.
Ved som bola malinke dietatko, mala som vsetko, co som chcela a jedinou mojou starostou vtedy bolo, kedy bude moja oblubena rozpravka. Vsetci sa o mna starali, mala som kde byvat, co jest, s kym sa hrat. Proste vsetko.
Ked som zacala chodit do skolky, bolo to nieco strasne. Hlavne to ranne vstavanie a cesta do skolky. Vtedy som si rano vymyslala vselijake vyhovorky, ze ma boli brusko alebo hlava, len aby som tam nemusela ist a mohla som spat az do 9-tej, kedy zacali rozpravky.
Potom prisla skola. Bola som aj rada, ze uz som skolacka, hlavne preto, ze skolu som mala blizsie ako skolku. Bola som z nej cela nadsena, ucila som sa nove veci, vedela som pisat, citat, dokonca aj pocitat. Zdalo sa mi to ovela lepsie ako taka skolka.
Az neskor mi zacalo dochadzat, ze vlastne v tej skolke bolo super, ze som tam nic nerobila, iba sa cely den hrala.
Na zakladke bolo mojou jedinou starostou dostat sa zo 4-tej triedy na 8-rocny gympel. Vlastne, nebola to moja starost, mne to bolo vtedy uplne jedno, kam pojdem na skolu, bud to bude gympel, alebo sportova. Nakoniec som spravila skusky, fakt neviem ako, pretoze som sa tam vobec neucila a dostala som sa na gympel.
Zo zaciatku sme tam boli krpci, chodili sme ustrachany po chodbach medzi tymi "velkymi" ludmi a bolo to strasne. Ked si teraz predstavim, ze teraz sme tymi "velkymi" ludmi my, pride mi to az nepredstavitelne.
7-rocny zivot na gympli bol pre mna rajom. Netrapila som sa, kam na strednu, netrapila som sa, kam na vysku, trapila som sa akurat, aby som presla v pohode az do oktavy. Sice tam este nie som, ale dufam, ze sa mi to uz podari.
Doteraz boli moje trapenia take, az malicherne, ale vtedy mi to pripadalo uplne vazne. To viete, zalubite sa do chlapca, on o tom samozrejme nevie a tvarite sa, ze vam je uplne ukradnuty. Trapite sa: lubi ma? nelubi ma? pacim sa mu? nepacim? co mam robit? Hodiny to preberate s kamaratkami, vymyslate zarucene 100% navody , ako ho "ulovit" a on vam potom povie, ze sa mu nepacite. Hotova tragedia. Ako keby sa vam zrutil svet. Keby ste si v tej chvili povedali, ze existuje ovela viac lepsich chlapcov, nemuseli ste sa tak trapit. Ale, to bolo vtedy.
Potom prisli problemy so skolou, s kamaratmi, rodicmi, puberta a sialene vrtochy hormonov. Nastastie, vsetko je uz za mnou. Mne teraz uz vsetky tieto problemy pripadaju tak jednoducho.
Teraz ma najviac trapi maturita. Je to az o rok, ja viem, ale kedze sa mi celych 7 rokov, co som na gympli, nechcelo ucit, dost sa jej bojim. Hovori sa, ze maturita je ako plot: bud ho preskocis alebo ta prehodia. Mna teda budu musiet prehodit asi velmi vysoko.
A potom samozrejme by som chcela spravit skusky na vysku. Tych sa uz teraz tiez strasne bojim. Vlastne iba tieto dve veci su mi teraz take prvorade, mam z nich uplny strach. Ale viem, ze tieto moje trapenia, aj mnohe dalsie, uz za par rokov nebudu pre mna take dolezite. Pridu ine starosti, trapenia, problemy. A ja uz dalsie nechcem.
Neviem si predstavit, ako budem fungovat, ked budem dospela. Ci dokoncim skolu, ci budem mat rodinu, zamestanie, dom .. Vobec neviem.
Preto chcem tento ukrutny cas zastavit. Aby som si mohla uzivat to, co mam teraz a netrapit sa nad minulostou ani nad buducnostou. Len by som prave teraz chcela zastavit cas a uzivat si kazdu sekundicku mojho zivota.
Tak, prosim ta cas, zastav sa uz konecne!!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Ja by som čas nechcela zastaviť, ale vrátiť ho späť aspon o takých 10 rokov.
Napíš svoj komentár
Chcela by som čas posunúť aspoň o 10 rokov dopredu, mať rodinku, krásne deti a dospelácke starosti, úplne iné ako teraz.