To neviem ani ja sama. Ked mam nejaky problem, najradsej som, ked si ho vyriesim sama a ako to chcem ja. Nemam rada, ked mam zlu naladu a ludia okolo mna to vidia a pytaju sa ma co mi je, co sa stalo, preco som taka. Proste mam blby den, tak chcem byt sama v klude a ta zla nalada ma vzdy prejde. Jasne, ze niekedy sa potrebujem vyrozpravat zo svojich problemov, ale nikdy to nerobim nasilu. Ked citim, ze to potrebujem povedat, vysvetlit, poviem to niekomu, koho mam velmi rada a viem ze ma vypocuje a pochopi. Stava sa mi to ale malokedy, vacsinou v sebe problemy dusim alebo ked ma nieco velmi trapi to poviem bud naj kamoskam, priatelovi alebo jednemu super kamosovi.
V poslednom case som si zvykla sa vyrozpravat len tomu kamaratovi, ani neviem preco, pretoze my si spolu len piseme, byvame daleko od seba a tak sme sa este nestretli. Ale piseme si veelmi dlho a nejak sa navzajom zdoverujeme skoro zo vsetkym a ked mam nejaky problem viem, ze to, co poviem jemu on nepovie nikomu inemu. Snazi sa ma len vypocut, podporit, pochopit a pomoct. Je to vynimocny clovek, mam ho neskutocne rada a dufam, ze ho nikdy nestratim, lebo by to bolo ako stratit kus srdca. Nikdy sme sa nepohadali, len si spolu skvelo rozumieme a sme perfektni kamosi.
Na druhej strane ma ale trapi, ze kamaratom, s ktorymi som denne sa neviem tak zdoverit. Mozno je to lahsie to napisat ako povedat. Lenze oni si potom myslia, ze ich nemam dostatocne rada, ked sa im nezdoverujem. Ja ale nie som taky clovek, ktory kazdemu povie vsetko, co si mysli a co citi. Ja si vraj len idealizujem ludi, ale potom im neverim.
Mam vela kamaratov, s ktorymi si super rozumiem a tak, ale taky dovernejsi vztah neviem nadviazat. Nikdy som nerozpravala okoliu o mojich problemoch, pocitoch, nechcela som ich tym zatazovat, ved kazdy ma dost svojich problemov. Ja som nedovercivy clovek, a tak si naprv premyslim, co komu poviem, pretoze sa aj bojim, ze to ten niekto neskor pouzije proti mne. Ked sa aj niekomu zdoverim, bojim sa, ze to povie niekomu inemu, a to nechcem. Ked to niekomu poviem, chcem aby to zostalo medzi nami, nie aby to vedel cely svet. Nikto predsa nemusi poznat moje trapenia.
Mozno som taka uzavretejsia od tej chvile, ked ma sklamala najlepsia kamaratka, s ktorou sme si vraveli vsetko. Nieco sa vo mne zastavilo, teraz mam blok a neviem uz tak doverovat ludom. Dlho mi trva, kym si niekoho pripustim k telu natolko, aby som mu povedala vsetko. Ked sa to ale nestane, neznamena to, ze ich nemam rada. Mam. To aj moje naj kamosky si myslia, ze ich mam malo rada, ked im proste tak neverim, ked im nechcem povedat co ma trapi a nejake sukromne veci. Nie je to ale pravda a to ma velmi mrzi. Keby som im aj vsetko chcela povedat, nepovedala by som. Proste nie som clovek, ktory povie vzdy vsetko. Vela veci si nechavam pre seba.
Aj priatel si mysli, ze ho nemam dostatocne rada, ked mu vela veci nepoviem. On je ale skoro taky isty, tak ma chape. Ale mrzi ma, ze mu obcas neverim. Chcela by som. Moc. Ale ja neviem niekomu uplne verit. Neviem ci sa to da, ale mne to proste nejde. Som uzavrety clovek. Ked ma nieco trapi, radsej to napisem. Bud tomu kamosovi, alebo do blogu. Povedala som priatelovi, ze si pisem blogy a jeho teraz najviac zaujima, co si tam pisem, pretoze vie, ze su tam veci, ktore mu ja nepoviem. Nechcem ale, aby si to precital on alebo niekto mne blizky. Tiez neviem preco, asi by som mala zly pocit. Neviem co s tym mam robit, chcela by som im natolko verit, aby som im mohla povedat vsetko, co ma trapi a tak. Chcem aby vedeli, ze aj ked im vela veci nepoviem, mam ich stale veeelmi moc rada a proste im len nedoverujem natolko, aby som povedala vsetko. Ja im ale po dlhsom case doverovat zacnem a potom im uz pofiem vsetko. Skoro vsetko ..
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ani moj priatel neviem o vsetkom co si myslim, alebo robim, ale podla mna to nie je ziadna chyba ked chce mat clovek taky kutik len a len pre seba.