Sedim pri pocitaci a rozmyslam. Ako vzdy, ked nemam co robit. Teda aj by som mala co, ale nechce sa mi. Tak zas rozmyslam. Niekedy byvali moje myslienky len optimisticke. Ale cim dalej, tym viac su plne pesimizmu a smutku.
Vlastne, v podstate som stastna. Viem to. Citim sa tak. Ale len vtedy, ked som s ludmi, ktorych mam rada a na ktorych mi zalezi. Ked som sama, citim sa opustena a smutna.
A ja chcem byt stastna. Chcem mat pocit stastia. Taky, ako ked zistite, ze ste sa zas zalubili. Alebo ked vas niekto niecim prekvapi. Alebo ked som s priatelmi. Proste stastna, spokojna, vyrovnana a optimisticka.
Ale ja len rozmyslam nad samymi sprostostami. Preco som teraz sama? Som doma.
Isto je aj Boris doma. Ja som tu. A on je tam. A preco nie sme spolu? Neviem. Kto to ma vediet. Ja to neviem.
Neviem je teraz moja najcastejsia odpoved, co sa jeho tyka. Aj vsetkeho ineho. Proste neviem.
Neviem, kedy s nim budem. Neviem, kedy ho zase uvidim. Neviem. Neviem, co mu poviem, ked ho stretnem. Ved ho uz pomaly ani nevidim. Uz sa s nim vela ani nerozpravam. Nemam mu to kedy povedat. A potom mu nic nevravim. Nie je na to cas.
Uz davno som s nim nebola sama. Akurat na Bystricke. Aj to sme boli spolu malo. Mohli sme byt. Ale neboli sme. A teraz neviem, kedy budeme.
Snad ked budeme, stihnem mu aspon povedat, ze ho lubim. A snad lubi este aj on mna. Kto vie. Ja nie.
Neviem. Nic neviem. Je to strasne. Proste neviem. Neviem. Nic neviem ..
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár