Noc, čierna deka obhádzaná žiarivými svetielkami. Asi hodinu sme už s Jackom sedeli na letisku. Pred pár minútami sme dopili kávu z automatu. Jack bol skutočne unavený, keby dovolil očiam zavrieť sa, už by spal. Sedel na nepohodlnej sedačke v hale letiska, zatiaľ čo ja som pozorovala oblohu spoza okna. No ja by som nedokázala zaspať, netrpezlivo som vyčkávala ten moment. Aj keď občas mnou lomcujú pochybnosti, či tam naozaj chem ísť. Nemala by som si to však nechať ujsť, veď som už tak blízko. Pár hodín ma delí od návštevy "domova bielej smrti".
Jack tvrdo spí, nachádzame sa už v lietadle. Každou minútou sme bližšie. Pozorovala som svojho spiaceho spoločníka. Vlasy na hlave sa mu vlnili do tmavohnedých kučier, viečka skrývali mačacie zelené oči, nos mal drobný a špicatý, pery plné a zmyselné. Pokožku mal jemnú s bronzovým nádychom. Pod tričkom sa mu na rukách aj bruchu rysovali svaly. Poznáme sa už nejaký čas, dosť sme spriatelili. Je to pravý kamarát, vo všetkom ma podporí a vždy mi podá pomocnú ruku. Aj tento raz všetci krútili hlavou nad mojím nápadom, Jack bez váhania išiel. Dlho som rozmýšľala nad týmto výletom, pred odletom som prečítala mnoho článkov o tom mieste. Nič mi atmosféru tej budovy nedokáže priblížiť viac ako samotná prehliadka. Vstupenky síce neboli najlacnejšie, ale niečo ma k tomu miestu tiahne. Potrebujem zistiť, aké to tam bolo. A hlavne som si chcela upevniť svoj vieru v duchov. Človek nikdy neuverí veciam, ktoré nevidel, necítil a nezažil. A ja som potrebovala skúsenosť, aby som mohla uveriť.
Na hodinkách svietili číslice, 23:12. Práve sme pristáli a Jack nám zháňal taxík. Zajtrajšiu noc budeme tráviť úplne inak, v prostredí starého sanatoria. Začala som byť unavená, oprela som sa o Jackovo rameno sediac v taxíku. Ubytovaní sme boli v hoteli Hampton Inn. Počas cesty taxíkom sme sa skoro vôbec nerozprávali, obaja sme boli príliš unavení. Zaplatila som taxikárovi a ponáhľali sme sa hore do svojich izieb. Potrebovali sme sa poriadne vyspať, zajtra v noci musím byť mimoriadne vnímavá. Zaspala som mimoriadne rýchlo, spokojná, že sme v Louisville.
Zobudili ma až slnečné lúče, pohľad na hodiny oznamoval jedenásť hodín a dvadsaťpäť minút doobeda. Jack už bol hore, sedel za stolom a surfoval na nete. Prezeral si stránku sanatoria. Tešilo ma, že aj jeho to zaujalo, nešiel sem len kvôli mne. Obliekla som sa, prisadla si k nemu, pozerali sme fotky spravené vo Waverly Hills. Fotky pacientov, ktorí často prežili väčšinu svojho krátkeho života za stenami sanatoria. Nevedela som si to predstaviť, celý deň ležať medzi šedivými stenami, na každom kroku ste stretávali smrť a nemohli ste odísť. Dúfali ste, že sa odtiaľto vrátite domov, no taktiež ste vedeli, že ešte dnes si môže "zubatá" prísť i po vás.
"Zomreli tam tisícky ľudí a my tam dnes budeme," vyriekol do ťaživého ticha Jack. Pozrela som na neho, dnes si to ani nevieme predstaviť, zomreli skoro všetci, no v tej dobe im nikto nevedel pomôcť.
" Vieš, antibiotiká neboli, ľudia nevedeli ako ich liečiť," pokúsila som sa naň chápavo usmiať. Po chvíli ticha vypol notebook a išli sme sa naraňajkovať.
Zvečerievalo sa, vonku klesala teplota. Boli sme už na mieste, stáli sme v hlúčiku ľudí a dívali sa na ponorenú v tme. Okolo sa rozprestieral rozsiahly plot, bolo to tu dobre strážené. Občas ma striasla zima, vietor zľahka pofukoval a pretĺkal sa pomedzi stromy až ku nám. Sanatorium postavili do náručia prírody, okolo boli len lesy a lúky. Pacienti museli byť totiž izolovaní od zdravých ľudí a akurát tu mali pokoj, ktorý pri liečbe potrebovali. Za päť minút desať prišla naša sprievodkyňa. Mala oblečenú tenkú červenú bundu, rifle a ružové ošúchané tenisky. Svoje gaštanové vlasy mala zviazané červenou gumičkou. V rukách mala blok s poznámkami k prehliadke a baterku. Pristúpila som k Jackovi, z batoha som vybrala dve baterky. Pri sebe sme ich mali štyri, pre istotu, nikto by nechcel na takomto mieste zostať po tme. Sprievodkyňa nás vyzvala, aby sme vstúpili do areálu. Kráčali sme starou kamennou cestičkou, začali sme rozoznávať tehlovú farbu budovy. Niektoré okná boli vytlčené, no vchodové dvere boli zrenovované. Po skupinkách sme začali vstupovať dnu do veľkej haly. Zhromaždili sme sa okolo sprievodkyne, keď sa všetci utíšili, ujala sa slova. Vyrozprávala nám históriu sanatoria, všetko o vtedajšej liečbe tuberkulózy. Po oboznámení sa s faktami o sanatoriu, sme sa presunuli do jedálne. Stoly tu už neboli, steny boli pomalované grafitami, na každý centimeter sa podpísal čas. Na konci miestnosti bolo okienko, tam im vydávali jedlo. Hneď vedľa bola jedáleň pre personál, neodlišovala sa vôbec ničím. Pokračovali sme dlhou chodbou, prešli sme popri miestnosti, kde mohli pacienti sledovať televíziu. Kráčali sme ďalej, nachádzali sa tu miestnosti pre personál. Zastavili sme sa pri izbe číslo 502, už som o nej niečo čítala. Ľudia si začali medzi sebou šepkať, rozhostil sa tu ruch. Dostali sme na výber, môžeme si miestnosť prezrieť alebo pokračovať v prehliadke. Veľa z nás sa neodvážilo vstúpiť, ja som váhala. Na Jackovi som sledovala váhanie, čakala som na jeho rozhodnutie. Vstúpili sme, ležalo tam niečo ťaživé, nebolo to vôbec príjemné. Naše oči spočinuli na strope, pred očami som mala hompálajúci sa luster. Zahryzla sa do mňa úzkosť, chcela som odísť, táto izba bola preplnená chuťou bezmocnosti. Rýchlo sme miestnosť opustili. Vydali sme sa po schodoch na druhé poschodie. Tu už sa nachádzali izby pacientov. Sprievodkyňa nám dovolila rozpŕchnuť sa po poschodí a popozerať sa po izbách. Nevstupovala som do miestností, len som nakúkala dnu od dverí. Niekde ešte zostali postele, nepohodlné, so zničenou matracom. Jack sa mi stratil z dohľadu, nevenovala som tomu pozornosť. Odhodlala som sa pokračovať na tretie poschodie, aj keď väčšina bola dole. Zdalo sa mi, že tu bolo o niečo chladnejšie. Spozorovala som svetlo, nebola to však moja baterka. Na konci chodby svietila žiarovka. Vytiahla som fotoaparát schovaný vo vrecku mikiny. Moja prvá fotka Waverly Hills. Elektrina bola dávno odpojená, napriek tomu som necítila strach, bola to len popletená žiarovka. Kráčala som medzi chodbou, bolo mi čoraz viac zima. Môj krok zneistel, zastala som v strede, obzrela som sa za seba. Nič, len prázdna chodba. Po chrbte mi prešli zimomriavky, asi by som sa mala vrátiť k ostatným. Zvrtla som sa, ponáhľala som sa preč z tohto poschodia. Odrazu som opäť zastala, nemala som odvahu obzrieť sa, za mojím chrbtom sa ozývali kroky. Stŕpla som, dych sa mi zrýchlil, nedokázala som sa pohnúť. Približovalo sa to, roztriasla som sa, chcela som utekať, zakričať, strach mi však znemožnil vydať zo seba jedinú hláska. Kroky ustali, stálo to rovno za mnou, prišiel s tým ďalší príval chladu. Nehýbala som sa, srdce mi divoko búšilo, obklopovalo nás napäté ticho. Prerušilo ho tenký hlások za mnou: "Pomôž mi nájsť moju maminku?" Zhlboka som sa nadýchla, napadlo ma, či to náhodou nie je niekto z našej skupiny. Aj keď som žiadne deti nevidela, mohla som ich prehliadnuť, odvážila som sa otočiť. Odstúpila som krok, strach mi znova zvieral hrdlo. Predo mnou stálo malé blonďavé dievčatko, jemné vlásky sa jej tiahli k pásu, na sebe mala zašednutú nemocničnú košieľku. Pohľad na ňu bol hrozný, krásu jej detskej tváričky narúšal fakt, že jej chýbali oči. Bez slova som na ňu hľadela, bez schopnosti prehovoriť. Zopakovala svoju prosbu. Pokúsila som sa niečo povedať: " Ale tvoja mama........tvoja mamička je mŕtva, tak ako aj ty." Bolo to namáhavé, nemala som tušenia čo môžem čakať. Ona na to nereagovala, až po pár minútach prehovorila. "Mami, ona mi robí zle," zakvílila plačlivo. Čupla som si k nej, pohladila som ju po vlasoch. Musela som sa neskonale prekonávať, išiel z nej chlad, jej poznačená tvárička a nezvyklosť vidieť ducha. Mala som zvláštny pocit, vyzeralo to, že sa díva rovno na mňa. Zobrala si moju ruku do svojej malej ručičky, a vtedy sa niečo začalo diať. Chodba ožila, prechádzali sa tu sestričky, výchádzali a vchádzali do tichých izieb. Kým so sa spamätala, ona už predo mnou nestála. Len z najbližšej izby sa ozval krik. Váhala som, snáď celú večnosť, až som sa odhodlala spraviť krok. Nikto si ma tu nevšímal a nereagovali ani na krik. Odvaha zo mňa po kúskoch opadávala, zostala však z nej dosť na to, aby som sa odhodlala otvoriť dvere. Keď som vošla, dievčatko šialene kričalo a pred ňou stála žena so zakrvavenou košeľou a v rukách mala jej oči. Dvere som rýchlo zabuchla a odskočila od nich čo najďalej. Sedela som na zemi, chrbtom opretá o stenu. Pozerala som na tie prekliate vráta. Tak to ona ti ublížila? V duchu som sa pýtala, na chodbe všetko zostávalo pokojné, dávni personál sa pokojne prechádzal. V okamihu ku mne opäť odnikiaľ prikráčalo dievčatko. Vstala som k nemu, pozerala som na zničené klbko nešťastia. Načiahla som za ňou ruku a chystala sa ju pohladiť po vláskoch. Vtom však zmizla. Poskočila som, obzerala som sa po chodbe. Nikde žiadny pohyb. Nado mnou sa ozval buchot, zo schodov sa rútila červená lopta. Kroky, ozývali sa zase budovou, tento raz však išli od schodov. Napäto som čakala, kto to je teraz. Jack a ďalší členovia prehliadky, potešila som sa, smelo som vykročila k nim. Jack sa usmieval: " Hľadal som ťa!" Objala som ho, spokojná, lebo som už nebola sama. "Je tu niečo zaujímavé?"spýtal sa. Otočila som sa, zasvietila som do temnoty, kde sa zastavila lopta, lenže tá tam neležala. Prekvapene som pozrela na osvetlenú časť podlahy. Jack ma zvedavo sledoval čakajúc na odpoveď. "Vlastne nič!"povedala som napokon.
Do konca prehliadky som sa držala v blízkosti Jacka. Už som nič nezahliadla. Krátko pred polnocou sme opustili sanatórium. Mali sme možnosť navštíviť aj "tunel smrti". Bol to tunel dlhý asi 153 metrov. Keďže personál nechcel chorých deprimovať každodenným pohľadom na mŕtvych, vymysleli tento tunel, ktorým ich odvážali preč. Neodvážila som sa tam ísť pozrieť. Zostalo tu len pár odvážlivcov, ktorí tam chceli stráviť noc. My sme medzi nich nepatrili.
Nikdy som sa nikomu nezverila so svojím zážitkom, ani Jackovi. Veľakrát sme sa o tomto výlete rozprávali, aj s rodinou, no nechala som si to pre seba. Odvtedy som si však existenciou duchov bola istá. Na internete som sledovala fotky sanatoria, videá natočené v budove. Ja som tam bola. Moje fotky som nikde nezverejnila, Jack ma síce prehováral, no svietiaca žiarovka bolo to najmenej. V hlave mi však navždy zostal obraz mŕtveho dievčatka a šialenej pacientky. Vždy som si spomenula na tie priestory, na vôňu smrti prechádzajúcu sa chodbami. Teraz som už vedela, čo všetko vám v tej dobe zobrala biela smrť. A tiež som si bola istá, že sa tam už nikdy nechcem vrátiť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
zuzinka34
26. 4.apríla 2011 14:20
Ježinku dobré ja mám rada takké to poviedky.
Napíš svoj komentár