Tisíckrát ste si povedali, v tichosti to pretrpím a s hlavou hore sa niekde stratím. Pár minút držíte, no všetky slová vás tak nahlodávajú, hryzú do vás ako hladné psy. Až kým nepovolíte a z očí vám vyhŕknu slzy. Ste omyl. Nemali by ste byť, aspoň nie taký, aký ste. Mali by ste byť niekto iný. Schúlite sa do klbka, na „svojom mieste“. Tam sa ocitnete vždy, keď máte niečo na srdci. Či bolesť, či radosť. Pre mňa je tým miestom moja posteľ, spravila som si z nej úkryt. Taký môj malý svet, kde existujú len moje sny. Oblepila som si ju obrázkami, vystlala plyšákmi. Na poličke mám knihy, perá, denník. Anjelikovia povystavovaní v každom rohu by mali roznášať dobrú atmosféru, lenže vankúš rozmočený slzami ju prekryje. Niečo sa vo vás zlomí, čas prestane plynúť, každá molekula vzduchu sa zastaví na nekonečné minúty.
Prvýkrát s tým skúsite bojovať, slnko sa na vás usmeje a vymáte pocit víťazstva. Po čase príde prvá prehra, po ktorej už výhru nespoznáte. Prestanete to riešiť, ležíte schúlený, pripomínajúc odvrhnuté mača. Keď vás pohľadí známa dlaň: „Už neplač, už ma to prešlo.“ Nereagujete. Teplo dotyku vyprchá, dvere sa opäť zabuchnú. Musel to byť sen. Nebol. Najprv neveríte, nie ste schopní to spracovať. Sedíte a zízate do steny, bez slova, bez výrazu. Nečakane vstanete, zablúdite do kúpeľne a pozriete na seba do zrkadla. Hrozný pohľad, opuchnuté oči, tvár zmačkaná vankúšom, no neprivádza vás to do zúfalstva. Už ste odľahčený, aspoň v náznakoch. Umyjete si tvár, spočiniete hodný čas zavesený očami na odraze v zrkadle. Ste posilnený, bol to zas zlý deň. Ale sú aj iné. Navštívia vás ešte pekné dni, pocity, niekedy zahrmí a vy zas budete nechcený. Lenže nie je to taká trágedia. Uvedomíte si fakt, vy ste nehcený občas, niekto celý život. Tú prázdnotu a nezmyseľnosť vlastného bytia cítite len raz za čas, niekto sa s ňou pretĺka celým životom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár