Prechádzajú po ulici. Dve baby, kamarátky, smejú sa. Prejdem okolo s pohľadom zaboreným do zeme. V duchu si hovorím : „Aj ja chcem.“ Zámerne sa ľuďom nepozerám do tváre. Nechcem vás vidieť a vy nechcete vidieť mňa. Veľakrát som chcela mať kamarátov. Všade naokolo boli skupinky, skupinka kamarátok, nejaká partia. Nikto nebol sám. Tak prečo ja? Povedala som si: „ Fajn, aj ja si nájdem kamarátov a budem sa takto baviť.“ Obklopila som sa ľuďmi. „Kamátmi“. No nebolo to také, ako som to videla. Mohli sme sa potulovať ako tie ostané partie, nakupovať spolu ako najlepšie kamošky, len tak kecať. Nebavilo ma to. Nemala som čo povedať. Bavili sa, ja som za nimi len chodila ako tieň.
Hľadanie priateľov som vzdala. Nikdy to nebude také, aké som si predstavovala. Nebudem obľúbená, nikoho nerozosmejem, k nikomu nebudem patriť, nikto ma nebude považovať za najlepšiu kamarátku. Ale je to v poriadku. Nepotrebujem ich. Niekto je na dne, keď musí byť chvíľu sám. Niekto je stále sám, lebo to tak chce. Nie som typ človeka, ktorý potrebuje veľa priateľov. Mohlo by ich byť aspoň pár, aspoň dvaja, aspoň jeden........nie sú. A nebudú. Neviem, či ich sama odháňam mlčanlivosťou. Áno, som nudná. A možno som nepríjemná, zvláštna, neprečítateľná.
Občas však chcem cítiť lásku, podporu kamarátov, byť s niekým......no zostanem sedieť v izbe a prečkám, kým to prejde. Môžem podať ruku samote.A nechať ju nech si so mnou robí, čo chce. Môže sa stať čokoľvek, ale jedno viem. Nikdy nikomu neotvorím svoju dušu.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár