Jasné, najprv si po mňa prídu ľudia v bielom a násilím ma zoberú do auta. Vlastne neviem či sa budem brániť, ak budem pokojná, snáď oddialim liečbu elektrickými šokmi. Na mieste dostanem peknú izbu. Budem tam spolu s ďalšími troma ľuďmi v „in“ nemocničných košeliach. Štyri postele prekryté zelenými plachtami, na jednej sedí staršia dáma. Na hlave strapaté kučeravé vlasy, tmavé kruhy pod očami a krikľavý červený rúž rozmazaný po celej tvári. Očami brázdi po izbe, vypúli oči a rozbehne sa. Ach, áno, naháňa muchu. Bum, blonďatý 40-ročný muž sa hodil na zem, plazí sa až pod posteľ. Leží na bruchu, podopierajúc sa lakťami, v rukách drží umelý pohárik a šepká doň: „Votrelec, votrelec, akcia čmeliak prerušená.“ Vystrašene ku mne namieri zrak, posúva sa pod posteľou ďalej a ďalej, kým nenarazí na stenu. Takto na neho už nedohliadnem. Pri okne stál starček, búchal do okna a kričal: „Mária, Mária, kam to utekáš?“ Okno malo výhľad do záhrady, prázdnej záhrady. Postávajú tam len stromy, lavičky a kvety.
Pár dní som strávila tu, s tými troma nešťastníkmi, no prestalo sa mi to tu páčiť. Chcem súkromie, tu ho nenájdem. Mám jednu možnosť. Skočím po blonďákovi a kúsnem ho. Netrvá dlho a objavia sa tu opäť “ kamaráti“ v bielom. Pre agresívne správanie som sa dostala na samotku a dávku vália, ktorú aj tak dostávame každé ráno a večer namiesto granka. Aký tu mám program? Len čumím. Buď ležím a pozorujem strop alebo sedím s pohľadom zarytým do nechutne bielej steny. Môj organizmus pod vplyvom liekov sa na nič lepšie nezmôže. V tom lepšom prípade kukám do okna, pre estetické uľahčenie situácie rodinným príslušníkom. Rodina sem chodila pravidelne, ale v poslednej dobe už menej.
Keď som si začala uvedomovať nudu, poprosila som sestričku o stužky. Doniesla mi ich spolu s večerou. Farebné stužky, červené, žlté, ružové, fialové, zelené, modré a biele. Otvorila som si okno a poprivezovala ich na mreže. Každý bude vedieť, že som tu. Ak ma niekto bude chcieť zachrániť, vie kde hľadať.
Po dlhom čase ma pustili medzi ostatných, mohla s nimi jesť v jedálni, pozerať večer pred spaním rozprávky a prechádzať sa po záhrade. Vonku som sa zhovárala s kvetmi. Okoloidúce sestričky sa na mňa vždy milo usmievali. Niekedy som však bola v izbe a ostatní boli vonku so svojimi rodinami, ktoré ich prišli navštíviť. Všetci si všimli môjho okna. Stala som sa slávna, je zo mňa Stužková lady. Pozná ma každý. Už sa mi ani nechce ísť domov, tu je to mňa hviezda.
Priznávam, bolo by zaujímavé byť „Stužkovou lady“. Ale radšej mám tento obyčajný Graciin život.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár