srdce ohňom živým horí,
túžbou, ktorú nesiem na pleciach.
Horúčka noci neklesá,
krivka sa stále hore pýta.
Kôň stavia sa na zadné,
ja rozmieňam myseľ na drobné,
a dúfam v zázrak neveľký,
že chvíľou spojí sa niečo naveky.
Možno slovo, ktoré pripomenie chvíľu,
spomienku, ktorá dodá silu,
alebo len úsmev pri vôni,
ktorá vtedy tiahla s vetrom.
Pravidlá hry nie sú určené,
nevieme, kto drží remene,
a naše duše bezmenné sa trápia týmto statusom.
Zmysly už dávno nemajú celkom svoj význam,
ideš len so srdcom,
po ceste vystlanej niečím nemenným.
V ušiach hluk ozveny,
toho malého zvuku, ktorý by si nik nezapamätal,
keby nepatril jemu.
Ako panáčik slamený,
tak zametal,
cit, ktorý patrí posledne prvému.
Tie veci schováš za múr zabúdania,
však sny ich aj tak preč odnesú.
Nemôžeš sa však dočkať svitania,
keď povieš si: „Neodišli, pri mne sú.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár