Doba, v ktorej však žijeme teraz je úplne iná. Často sa stretávam s tým, že ľudia majú veľmi pomýlený rebríček hodnôt. Na prvé miesto sa dostáva kariéra a peniaze a všetko ostatné ide bokom. Nie som presvedčená o tom, že je to správny postoj. Je síce pravda, že bez zázemia, zabezpečenia a peňazí sa žije veľmi ťažko, no aj tak si myslím, že na prvé miesto patrí niečo iné ako sú peniaze. S dobou sa mení mnohé. Pokroky v technike, vede, vzdelaní a mnohých iných veciach nútia ľudí meniť správanie a postoje k životu ako takému. A tak sa mení aj výchova dieťaťa. Niekedy bolo prioritou rodičov vychovať slušné dieťa, slušného občana. S dobrým vzdelaním, logickým uvažovaním a takzvaným sedliackym rozumom. Ja však v tejto dobe vidím, že aj tieto atribúty výchovy sa zmenili. Samozrejme stále záleží na rodičoch a ich schopnosti viesť usporiadaný alebo inak povedané normálny život. Na ich vzdelaní a ambíciách do budúcnosti. No ako sa teraz všade s obľubou prezentuje výraz trend, trendy – tak aj vo výchove detí sa tie trendy menia. Už aj ja som si na základnej škole zažila to, že spolužiaci v triede sa delili do skupiniek nie podľa toho, či majú spoločné záujmy a podobné povahy, ale podľa toho kto z nich má primerane drahé topánky. Podľa toho, či sú značkové, či podľa toho koľko áut má tá ktorá rodina. Keď sa teraz ako stredoškoláčka vrátim na svoju základnú školu, alebo len tak stretnem bývalú učiteľku vždy ma zarazí jedna vec. Takmer stále sa z jej úst dozviem, že keď nám hovorila aká sme zlá trieda, ešte nevedela čo ju čaká o pár rokov. Deti na základnej škole sú rozmaznané, drzé a nemajú v sebe rešpekt k prirodzeným autoritám. Tie sa totiž niekedy v učiteľkách skrývali. Teraz ak sa stane niečo zlé a je za to zodpovedný žiak – aby toho nebolo málo – príde im (učiteľkám) vynadať ešte aj rozhorčený rodič. Ten sa zväčša sťažuje na prístup k ich dieťaťu a nie je spokojný s ich prácou. Ja by som však dôsledky hľadala niekde inde. Predsa rodič je zodpovedný za výchovu a správanie svojho dieťaťa. Čo on zanedbá v rannom veku ťažko napraví učiteľka. Je pravda, že aj ja som s kamarátmi vyparatila kadejaké neplechy – to k detstvu jednoducho patrí, ale ak sa moja mama od učiteľky o nich dozvedela vždy to so mnou vyriešila doma. Niekedy to bolo naozaj inak. Aj kvôli tomu, čo som teraz opísala si myslím, že rodičia v tejto dobe väčšinou nevychovávajú svoje deti správne. Viem, že je to každého osobná vec, ale myslím si, že žiadnemu rodičovi sa nepáči, keď mu vlastné dieťa skáče po hlave. Rodičia sú príliš zaneprázdnení svojou prácou a problémami ktoré musia riešiť a tak mnohokrát príde na rad opatrovateľka. Ten čas, ktorý by mal patriť rodičovi a jeho dieťaťu sa tak stáva časom čakania na rodiča. Deti sa stávajú nervózne a podráždené, pretože nechápu prečo na ne zrazu mama a oco nemajú toľko času ako kedysi. A tak sa samostatnosti učia od opatrovateliek a nie od vlastných rodičov. Skôr dospievajú a tak skôr prichádzajú aj problémy spojené s dospievaním. Najzásadnejšia chyba je však podľa mňa tá, že rodičia z pocitu viny namiesto toho aby si na svoje deti našli čas, kúpia im to po čom túžia. Ten chce také topánky, ten také korčule, inokedy zase MP3 prehrávač, notebook a podobné materiálne veci. Bez toho aby si to deti zaslúžili svojím pričinením. Nie za odmenu, ale jednoducho len tak. Nezáleží na tom, či má dobrý prospech alebo správanie. Je jasné, že každé dieťa si na takýto prístup skôr či neskôr zvykne a postupom času mu to začne v podstate vyhovovať. Rodič nad ním nemá kontrolu, môže si robiť čo chce a ešte aj dostane to, čo sa mu práve hodí. Ak by aj náhodou rodič protestoval stačí mu vykričať, že nikdy nie je doma a kašle na svoje deti a „potrebná vec“ je razom jeho. A pri tejto myšlienke si vždy spomeniem na moju starkú. Tá mi neraz rozprávala, že aj cukrík bol pre nich veľkou radosťou. Nemohli ho mať ako deti teraz – každý deň. A o to viac si ho vážili. Obyčajný cukrík. Nemali mobilné telefóny a internet. Mali priateľov – tých skutočných, prírodu a kopec dobrých nápadov. No to najhlavnejšie čo mali bolo teplo domova. Obed od mamy, ktorý bol síce skromný no aj tak ten najlepší na svete. Pretože bol pripravený s láskou. Vtedy sa rodičia nebáli svojim deťom povedať ako ich majú radi. Nie vždy sú na to potrebné slová. Niekedy stačí pohladenie po líci, po vlasoch. To, že keď vám v noci skĺzne paplón z postele mama alebo otec vám ho napravia a vtisnú vám pusu na čelo. To, že v deň narodenín si nájdete v polievke srdiečka vykrojené z mrkvy. To sú veci o ktorých budete rozprávať svojím deťom a na ktoré budete tak radi spomínať. Veci na ktoré sa nezabúda. Preto si myslím, že by si rodičia mali nájsť viac času na svoje deti. Každé dieťa potrebuje svojho rodiča. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Tak, rodičia, pamätajte na to, že cit je viac ako vec. Vaše vnúčence nebudú zvedavé na to, že v pätnástich ich mama dostala notebook. Budú zvedavé na vaše príhody z detstva a na lásku.
Pre to, je v mojom hodnotovom rebríčku na prvom mieste rodina. Nikto a nič na svete vám nedá viac ako milujúca rodina. Tú si totiž budem vážiť, ctiť a pamätať do konca života. O nej budem rozprávať nezabudnuteľné príbehy svojim deťom. Nie o tom, že v roku 2011 som dostala mobilný telefón.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lukeeusk
10. 1.januára 2011 21:14
byť tým učitelom a príde za mnou rozhorčený rodič, opýtam sa jedno: "kolko času trávite denne s vašíou/m dcérou/synom ? "
Napíš svoj komentár