,,Ja, ja....nejde to“ hlas sa mi opäť zlomil, telom prebehla triaška a z očí mi začali znova vytryskovať neovládateľné gejzíry sĺz.
,,O pol hodinu v našej krčme. Dia, nie všetko, čo sa na prvý pohľad javí ako katastrofa ňou aj vážne musí byť.“
Prešla hodina a ona vošla do krčmičky, v ktorej vďaka skorému popoludniu nikoho nebolo. Nikoho, okrem Dana. Bol to jej kamarát, na ktorého sa mohla s hocičím obrátiť. Vždy, keď potrebovala. Pár preflámovaných nocí, množstvo prehulených dní, jej prvý sex, a veľa ďalších zážitkov, ktorými spolu prešli.
Nebola to matka ani priateľ, ktorým povedala, že potrebuje Postinor, že ju akýsi úchyl a násilník pritlačil v tmavej uličke a nedal jej dýchať, kým nedosiahol svoje. Neboli to rodičia a spoločný rodinný gauč, na ktorom vysilená plakala. Dan, bol tým, ktorý sa stal jej bútľavou vŕbou. O tri roky starší, pre ostatných arogantný a bezcharakterný, lenže ona v ňom objavila oporu a on ju objavil v nej.
Usmiala sa, sadla si k stolu pri ktorom on už dlhší čas sedel. V popolníku bolo zahasených pár filtrov. Vedel, že to bude nadlhšie a rovnako vedel, že úsmev je len umelo vytvorená maska, ktorá sa pod návalom emócií uvoľní a ona sa rozplače. Poznal ju a vedel, že plač neznášala, hlavne ten vlastný. Hodil pred ňu krabičku, s vďakou v očiach si jednu vytiahla a zapálila.
,,Dany, on má ďalšiu. Zas ma len skurvene namotával. Zas som sa nechala, namotávať ani nemusel. Som naivná a sprostá. Prečo som si myslela, že nám to niekedy môže vyjsť, že život môže nabrať normálnejší smer ? Čo zlé som spravila. Ja... ja asi nemám nárok na šťastie. Ale prečo ? Však to vyzeralo celkom, celkom...“ výdych.
Chytil ju za ruku ,,vyzeralo to tak, ako si to chcela vidieť, dal ti len ilúziu toho, čo si chcela mať. Možno niečo chcel, lenže vieš, pridhlo si bola odrezaná a on bol sám ešte dlhšie. Neži v ilúziach, ži v živote.“
Vzlyk, ,, Dan, ja už som dávno mŕtva. Vieš, koľko sa to už ťahá, vieš ako som sa zo začiatku problémom snažila postaviť. Iba, poslednú dobu už na ne nemám silu. Zvalcovali ma. Nechala som sa. Som len slabá, emociálne aj fyzicky vyprahnutá troska odsúdená na neúspech.“ Dym mi šiel do očí, čo však bolo úplne jedno, lebo slzy mi tiekli tak či tak. Ani som nevedela, čo vlastne od Daniela chcem, pochopenie, pohladenie alebo len obyčajnú účasť, pocit, že v tom nie som celkom sama. Povedal mi však to, čo som si povedala cestou sem párkrát :
,,Musíš sa s ním porozprávať. Konečne. O všetkom, čo kedy bolo. Lebo sa cez to neprenesieš nikdy.“
Moje kontra na to bolo skôr úbohé ,,Tu nejde len o neho, ide o ďalší tucet vecí, s ktorými on nemá nič spoločné a ani o nich nevie.“ Je pravdou, nepovedala som mu o nich, lebo sme sa odcudzili, mal plno problémov, asi ich potreboval zdeľovať iným ľuďom nie mne. Ale prečo? Tak som sa snažila pri ňom stáť, aj keď som sama bola trvale na dne. ,,Chápeš to, pár dní pred tým, ako to dali dokopy mi hovoril niečo o bariére medzi ním a svetom. Takto to má vyzerať? A ja krava, som ho prosila nech to nerobí. Hľadal si chyby vo výrobe a pomaly sa zožieral.“
To som už sedela celá zlomená za stolom a rukami si podopierala ovísajúcu hlavu.
,,Diana, uvedom si, čo si teraz povedala a zamysli sa nad tým. Má inú. Možno šlo práve o to, že chcel inú, lenže sa mu priečilo srdce, penis a mozog so zmýšľaním, ktoré mal dovtedy. Poznáš ma celkom dobre, možno lepšie ako hocikto, ale aj tak nepovieš, že ma máš zmapovaného dokonale. Prečo ? Len preto, že to nie je pravda. Lebo zlatíčko, nepoznáš ani sama seba. Dievča, asi si sa vážne zaľúbila, toto netrvá týždeň ani mesiac...“
- ,,Pomaly rok“ vyslovila som, pozerajúc niekam mimo jeho jasnomodrých očí ,,a stále to nie je dobré. Vyše pol roka sme si v podstate nič. Len dvaja, ktorí okolo seba prejdú, pozdravia sa, skomentujú výzor, počasie a idú ďalej. Už to nie je zamilovanosť. Už dávno nie. Ľúbim ho. Veľmi.“
Môj parner pre tento rozhovor vôbec nevyzeral zaskočený, mojimi slovami, ktoré mi pred chvíľou unikli z úst ,,ľúbiš ? Ak si si tým natoľko istá, nechaj ho ísť. Nech je šťastný aspoň on. O lásku sa neprosí, o lásku sa bojuje. A ty už nechceš ani prosiť ani bojovať. Spravila si, čo sa dalo. Myslím, že aj viac. Ľúb ho. Ale zároveň sa z neho skús vyliečiť. Prešiel na to dlhý čas. Stále to bolí, že ? ľúbiť ho budeš aj potom, len tá bolesť ti prestane trhať každú časticu vnútra. Nezaslúži si ťa. Aj keď ty si si postavila hlavu a nikdy si to nepripustíš. Zober si ešte jednu“ nastrčil ku mne poloplnú krabičku modrých LM-iek. Moje obľúbené.
,,Danko, ty si taký môj anjel strážny. Povedala som Ti už niekedy, že Ťa bezhranične ľúbim?“
Usmievala som sa a postupne mi slová, ktoré vyslovil, začali prichádzať do mozgu. Blikala kontrolka a náhle sa mi vyjasňovalo.
Uchechtol sa ,,Láska moja, setričkovská, teraz Ti asi budem musieť aj stopnúť, ten Tvoj geniálny prúd myšlienok. Nebudeš čakať na to, že sa rozídu, ani že sa s ňou rozíde kvôli Tebe, rovnako nespravíš ani krok proti ich vzťahu. Prepáč, že teraz vyznievam ako pristarostlivý otec, nechápavý brat, otrasný kamarát a všetko najhoršie, čo si dokážeš predstaviť v jednom, ale chcem Ťa pred ním ochrániť. Zničíš sa ešte viac ako si. A zvykávala si vyzerať lepšie, nebudem klamať. On si ide vlastnou cestou, ide tým spôsobom, akým ide, ale ide po svojom. Nechaj ho tak. Viem, že sa mi to hovorí priľahko, ale.... nestojí to za to. On nie. Teraz nie. A možno už nikdy nie. Snáď by to tak bolo lepšie. Staviaš si svoje vzdušné zámky bez toho, aby si s ním niekedy bola v regulérnom vzťahu. Tých pár mesiacov, o ktorých hovoríš ako o najlepších za posledné štyri roky. Nepoznáš ho. Niekedy stačí, keď ti pri ňom nič nechýba. Ale ty nájdeš aj iných s týmyto vlastnosťami. A asi práve vtedy, keď hľadať nebudeš.“
Mal pravdu. Jedinú a úplnú pravdu. A ja som ju ešte stále nebola schopná prijať. Možno sa mi to raz konečne podarí. Lenže mne sa moje vzdušné zámky páčia až príliš.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár