Keď sme sa pred tými desiatimi mesiacmi dali akože dokopy bola som ten najšťastnejší človek na sete. Aj keď pravdupovediac zo začiatku som ťa mala dosť na háku, ale potom sa to nejako z ničoho nič zmenilo. Zmenil sa môj postoj k tebe, zmenila som sa ja, zmenilo sa všetko. Aj keď sám dobre vieš, že vtedy som bola práve ja tá, ktorá som tento vzťah začínať nechcela. A prečo? To asi sám dobre vieš. Tá stále omieľaná diaľka. Teda to bolo to najhlavnejšie prečo som si povedala nie, aj keď tam bolo ešte veľ iných proti no... Tak ale skončilo to ako skončilo a dali sme to dokopy
Hneď prvé dva mesiace od seba. Ale na to všetko sme to zvládli celkom dobre si myslím, až kým... až kým neprišla tá možno pre mňa „ nepodarená“ oslava u Maťa. A stalo sa, čo sa stalo, čo byť nemuselo, ale bolo. Vieš, ja som ti dovtedy tak verila, ako asi nikomu.
Každý človek, ktorý ma čo i len trochu viac pozná vie, že najťažšia vec, ktorú sa u mňa dá získať, je dôvera. A vedel si to aj ty, stále som ti to opakovala a predsa...
Neviem prečo si vtedy urobil, čo si urobil. Ale v poho, nejdem to rozoberať, zabudli sme na to a šli sme ďalej. No tú neistotu, ktorú som v tebe potom mala, bola veľká, veľmi veľká a len ťažko som ti opäť dokázala veriť. Ale za pár mesiacov sa mi to predsa len podarilo a všetko bolo zase ok.
Šesť mesiacov išlo ako po masle, sem tam malé banálne hádky, ale veď to je úplne normálne. A po šiestich mesiacoch sa to zase zopakovalo. Sorry za výraz, ale inak to povedať neviem, proste si ma zase podjebal...
Vravela som si: Je to tvoja chyba, sama si za to môžeš, mohla si s tým rátať, veď predsa nie je normálne aby sa niekto dokázal tak od základu zmeniť a bol ti verný aj napriek tým sprostým 300km.
Ale zas na druhej strane som sa sama seba pýtala, že keď to ja dokážem vydržať ja pre teba, prečo to nedokážeš aj ty vydržať pre mňa?
Vždy si tvrdil, že ty ľúbiš mňa viac ako ja teba no ja som ti zase vždy tvrdila opak. Začal si mi „vyčítať“ tú moju prílišnú lásku k tebe. Ale ak si vravel, že ma ľúbiš viac tak prečo si to potom urobil? Vidíš mala som pravdu... A poviem ti, že niečo hovoriť a podľa toho sa potom aj správať je rozdiel.
Ale vieš čoho mi je ľúto najviac? Nie mňa, nie teba, nie toho, že by sme sa nebodaj rozišli, ale toho, že som ma opäť sklamal človek, ktorému som verila najviac na svete, človek o ktorom som ani len nezapochybovala a predsa sa to stalo.
Ty si asi nevieš predstaviť ten pocit však? Tú bolesť, alebo ako to nazvať, tú bezbrannosť, ten blbý pocit poníženia, kedy sa cítiš ako najväčšia nula a pýtaš sa sám seba: Kde som spravil chybu?. Takéto nejaké veci mi behali a stále niekedy ešte behajú po rozume. Nie, nie je to negatívny pohľad na vec, vôbec nie. To je realita, realita, ktorú už nijako nezmením. Ani ty, ani ja, ani nikto.
Na začiatku nášho „vzťahu „ som ti povedala, že proste ja som človek, ktorého keď niekto čo i len raz sklame, u mňa skončí už na dobro, pamätáš? A vidíš ty predsa nie. Ako jediný zo všetkých. Preglgla som to prvýkrát, a to isté som spravila aj teraz. Niekedy sa sama seba pýtam prečo to vlastne robím, prečo tým druhým zradu odpustiť neviem a tebe viem a dokonca aj dvojnásobnú. A potom vždy prídem na to, že vlastne odpoveď na túto moju otázku je úplne jednoduchá: Pretože len ty pre mňa tak veľa znamenáš a pretože len teba ľúbim.
Všetky tie veci som ti už dávno odpustila, možno aj hneď v tej chvíli, keď som sa to dozvedela, lebo na jednej strane to všetko chápem. Chápem prečo sa niekedy zachováš a spravíš to, čo spravíš. Len poviem ti jednu vec, že ja ľuďom odpustím takmer vždy a všetko, no na to ako mi ublížili nezabudnem nikdy, do konca svojho života. A toto mi ublížilo asi až priveľmi, asi práve preto, že si to bol ty, človek od ktorého som to nečakala alebo možno som v to len tajne dúfala, že prekonáš sám seba a bude dobre.
Vieš, ty si asi myslíš, že je to normálne, že je to v pohode, že veď keď berieme do úvahy tú diaľku tak sa to smie, ale skús si uvedomiť, že ja som na tom presne tak isto ako aj ty. Tiež som od teba na 300km tak ako ty odomňa, tiež mi každým dňom chýbaš viac a viac, presne tak ako ja tebe a tiež som mala už stokrát chuť možno za niekým len tak prísť a na mieste ho tam zriešiť. Nie preto, že y mi na tebe nezáležalo, ale preto, lebo viem ako strašne to človeku chýba. A cítim to presne tak isto ako ty.
Ale neurobila som to. A vieš prečo? Pretože viem aký je to strašný pocit, pretože viem ako by si sa potom cítil a ja nechcem aby si ty alebo hocikto iný, koho mám rada pre mňa trpel. A už vôbec nie takto. Možno by ťa to netrápilo tak ako mňa a možno ešte viac, neviem, no viem že mi to nestojí za to vyskúšať to. Na to aby som to spravila si ťa asi až príliš vážim.
A teraz keď prešiel od vtedy možno slabý mesiac, počúvam neustále tie isté veci dookola. A ani jeden si nezabudne odpustiť povedať mi ako ma ľutuje. Tak ako sorry, ale to asi už musím byť na tom fakt zle, keď ma všetci len ľutujú. No ja nikoho ľútosť nepotrebujem a ani nechcem. Nemajú ma prečo ľutovať veď je milión ľudí, ktorý sú na tom oveľa o veľa horšie ako ja tak neviem čo riešia, ale nevadí.
No je jedna vec o ktorej som veľa rozmýšľala. Vieš čo mi jeden z tých ľudí povedal? Kamarát nás oboch, je jedno kto to bol, ale dôležitejšie je, čo mi povedal. Povedal: Vieš čo, ja si myslím, že to všetko sa deje medzi vami deje je preto, lebo on si ťa neváži... Neviem, možno má aj pravdu. To už musíš vedieť ty no stojí za to nad tým porozmýšľať, teda aspoň mne určite.
Ja už fakt neviem. Možno keby sme ja alebo ty nemali takú povahu akú máme, tak už sme spolu neni, neviem, ale my stále spolu sme, a ja netuším dokedy, pretože to záleží teraz asi najviac na tebe. Neviem, či by som ti ešte jeden podraz tolerovala, ale asi už ťažko, lebo každý máme svoju hrdosť a mať vzťah, v ktorom sa budeme stále len trápiť by za to asi nestál. Veď uvidíme, čo bude zajtra, o týždeň, o mesiac, o rok...
Istá som si teraz už len v dvoch veciach:
Prvá, že veriť môžem asi už len sama sebe, nikomu inému...
Druhá, že si človek, ktorého nikdy nechcem stratiť, pretože by som si to vyčítala asi do konca života, aj keď by to možno moja chyba nebola, človek, ktorého aj napriek tomu všetkému nadovšetko milujem, človek, ktorý má v mojom srdci už svoje miesto, ktoré nikdy nebude patriť nikomu inému ako tebe, nech sa stane hocičo, a ktoré ti tam navždy bude patriť, ak sa však oň sám nepripravíš...
by LuCiNqA XX
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár