Zakričala: „Hneď som tam!" a zavrela okno. Obliekla si prvé, čo jej prišlo pod ruku, vyšla z domu a zamkla. Zišla schodami. Pred vchodom ju už čakali jej natešené kamarátky.
„No konečne." povedala Rina.
Luna len prevrátila očami a vzdychla si. Nechcela ísť, no utešovalo ju aspoň to, že ostatným tým spraví radosť. Chvíľu kráčali v tichosti. Tŕpla strachom a čakala, kým ju začnú spovedať. A nemusela čakať dlho.
„Čo si sa tak dlho neozývala?" vychrlila na ňu Rina.
„To by aj mňa zaujímalo. Nevidela som ťa v práci ani na prednáškach. A keď som ti volala, nezdvíhala si."
„Vzala som si voľno a išla som navštíviť starú mamu." odvetila potichu Luna, dúfajúc, že podrobnosti nebudú chcieť vedieť.
Nepotrebujú vedieť, ako celé dni presedela a preplakala sama doma. Nechcela ich ľútosť. Nepotrebovala ju. Chcela sa vyrozprávať niekomu, kto by ju neprerušoval, neľutoval a nedával jej falošné nádeje, lebo za všetko si mohla sama. Chcela len pochopenie. Nie, žeby jej kamarátky boli zlé, alebo niečo takého, len ju nedokázali pochopiť a zbytočne ju ľutovali. Nevedeli poradiť, čo má robiť ďalej. Navyše Rina ju veľmi rada prerušovala. Rina mala vždy dosť sebavedomia aj na tie najbláznivejšie veci, ktoré ich napadli, keď ešte chodili na základnú a strednú školu.
Pri pomyslení na tie nešťastne šťastné školské dni sa musela pousmiať. To boli krásne časy. Spoznali sa v prvom ročníku na základke. Vždy boli tak trochu rebelky. Ale nie, že by boli nezvládnuteľné, či tak nejak. Jednoducho sa im nepáčili niektoré pravidlá, ktoré riešili po svojom. Za to však museli ostávať po škole. Tam sa aj prvýkrát stretli. Spojili sa dokopy a stali sa z nich kamarátky, čo pre učiteľov bola katastrofa. Vždy sa starali jedna o druhú. Prežívali spolu trápenia i radosti. Všetky štyri neskôr išli na gymnázium, kde sa každá začala pripravovať na svoju budúcnosť. Každá bola iná, ale spolu tvorili jeden celok. Mysleli, že ich už nič nemôže rozdeliť.
Mýlili sa...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár