Bola som unavená, a tak som si ľahla. Nohy ma boleli. A keby len to. Bola som úplne vyfľusnutá. Nič sa mi nechcelo. Len tak proste ležať a byť. Byť svojim bytím a nič viac. Nedívať sa, nevnímať a možno aj nedýchať, keby sa dalo.
Užívala som si túto svoju chvíľku a bola som šťastná a spokojná sama so sebou, so svojim životom.
Díval sa na mňa a pozoroval každý môj pohyb. Vnímala som jeho prítomnosť, no nepripúšťala som si, že by mohol existovať v miestnosti niekto iný ako ja. Pohol sa, možno sa pomrvil na stoličke a ja som spozornela. Zdvihla som hlavu a zadívala som sa naňho. Pozeral na mňa pohľadom, ktorý som si vedela preložiť, no nechcela som to urobiť. Nie po tom, čo sa medzi nami stalo. Nie po tom, čo sa nestalo medzi ním a jeho priateľkou.
Jemne mi trhlo kútikom do úsmevu a opäť som sa vrátila do pozmeneného stavu mojej duše.
Vysvetlil si to zle? Vysvetlila som mu to zle? Nie! Otázka znie úplne inak - CHCELA SOM, ABY TO POCHOPIL SPRÁVNE?
Sama neviem. No v momente, ktorý nasledoval po tomto všetkom, som ho cítila vedľa seba. A bola som rada, že to tak je. Hneď ako som zacítila jeho vrelú ruku na mojom boku, pritúlila som sa k nemu. Túžila som byť pri ňom tak blízko, ako sa len dalo. Či to využil? Neviem. Ale povedzme si pravdu; ak áno, robili sme to obaja z čisto sebeckých dôvodov.
Schúlila som sa do klbka a objala som ho okolo pásu. Cítila som jeho blízkosť a on moju. A obaja sme boli šťastní. Pochopila som to v tú čarovnú chvíľu, keď ma pobozkal na vlasy. Pripadala som si ako malé dievčatko, ktorému otec hovorí: "Vieš, že ťa ľúbim, princezná moja!"
Povedala by som, že to bola vesmírna chvíľa. Nebolo medzi nami nič a zároveň tak mnoho. Stretli sa dve duše, ktoré si neuveriteľne rozumeli, no delila ich od seba veľká priepasť. V šťastí, smútku, radosti i beznádeji, stále spolu, aj keď vedeli, že si nikdy nebudú patriť.
Všetko to však skončilo v momente, keď ma chcel pobozkať. Prst som mu priložila na pery a jemne som pokrútila hlavou.
Zrazu to všetko na moment ochladlo. Zložil ruku z môjho boku a pretočil sa na chrbát. Hlboko dýchal a pozeral na strop. Ja som zatvorila oči a v mysli som zvádzala neustály boj Rozum-Srdce. No tentokrát som nechala vyhrať Rozum. Už raz predsa pri rovnakom boji vyhralo Srdce a ako to dopadlo. Tentokrát nie. Mám predsa navrch a nechcem znova zažiť to, čo som s ním už raz zažila.
-"Prepáč." ozval sa chvíľu po tom, čo sa ku mne znovu otočil.
Usmiala som sa a zadívala som sa mu do očí. Do tých jeho smutných očí, ktoré ma prvýkrát tak dostali. Pozerala som sa do nich tak dlho, že som mala pocit, že som sa v nich stratila.
Pritúlila som sa k nemu, objala som ho a potom som povedala: "Mal by si už ísť."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár