Zobudila som sa na zvonenie zvončeka, no vstať z postele bolo to posledné, čo som mala v úmysle. Hneď nato, mi začal zvoniť telefón. Ten som našťastie mala vo vrecku. Aj keď bolo asi dosť veľké šťastie, že sa mu nič nestalo.
-„Prosím?“ povedala som, keď som ho zdvihla.
-„Počuj, si ok?“ ozval sa človek, ktorého som vykopla zo svojich služieb.
-„Je mi nanič, daj mi pokoj.“ Povedala som a chystala som sa zložiť.
-„Hej hej. Bebe mi hovoril, že ti mal dakoho zavolať, aby na teba dohliadal. Že vraj ti nie je najlepšie.“ Povedal.
-„Áno? Zrazu koľká starostlivosť. Nechajte ma všetci na pokoj. Prežiť zvládam aj sama, a keď náhodou nie, tak maximálne umriem. Nič viac, nič menej vtom nie je.“ Odvetila som.
-„Ale Bebe povedal...“ začal.
-„Bebe si chce zachrániť krk. A vlastne všetci si chcete zachrániť krk. Ešte raz ti to poviem: Nechaj ma vyspať sa. Zvládnem to. Maj sa.“ Povedala som a zložila. Hneď nato som telefón vypla.
Po chvíli presviedčania samej seba som sa šla pozrieť na svoj odraz v zrkadle, zhodnotiť situáciu rozkladu. Zdvihla som sa z postele, no mala som dojem, že kým som od nej prešla do kúpeľne, prešli Vianoce. Pozrela som sa do zrkadla a skoro som vážne odpadla. Pravé obočie rozrazené a modrina ako svet okolo neho, dolná pera krvavá a celú časť tváre až k ľavému uchu som mala napuchnutú. No a to som ešte nevidela zvyšok svojho tela. Najviac ma zaujímalo to, ako vyzerá moje brucho.
Keď som si vyhrnula tričko, okolo zašitej rany pokrytej gázou a prelepenej leukoplastom som mala veľkú krvavú podliatinu, ktorá ohromne bolela. Chcela som sa na ňu pozrieť zblízka, no keď som začala odlepovať leukoplasty a zacítila som, že sa mi asi chrasta z rany prilepila o gázu, vzdala som to. Sama by som to nezvládla. A tak som bola nútená vrátiť sa naspäť do izby a zatelefonovať človeku, ktorý sa mal podľa Bebeho, o mňa postarať.
-„Prosím?“ ozvalo sa.
-„Zbehni do lekárne a kúp gázu, obväzy a leukoplast, ale taký ten lekársky.“ Povedala som, „A príď sem.“
-„Ok, dorobím dáku prácu a som u teba.“ Odvetil.
-„Mám ťa čakať zajtra? Alebo prídeš už dnes?“ spýtala som sa.
-„Keby bolo na mne, tak za tebou neprídem.“ Povedal.
-„Ďakujem za úprimnosť, cením si to.“ Odvetila som.
-„Ale nie, neber to tak. Len proste nemám rád krv a tak.“ Odvetil.
-„Paradox povolania?“ spýtala som sa.
-„Hej, môže byť. No musím už končiť. Pa.“ Odvetil a položil.
Bolo niečo po trištvrte na jedenásť, keď zazvonil. Pomaly som sa premiestnila ku dverám a keď som ich otvorila, čakalo ma prekvapenie.
-„Vy chlapi ku mne musíte chodiť vždy po dvoch?“ spýtala som sa a chcela som sa zasmiať, no pichlo ma v bruchu. Tak som si to rozmyslela.
-„Veď je to doktor. Pomôže ti viac ako ja.“ Povedal.
-„Si si istý?“ nadhodila som, pretože som už poznala pravdu.
-„Veď si to sama hovorila, keď si mi zadávala úlohu.“ Odvetil.
-„Hej, povedala. No časy sa zmenili.“ Odvetila som.
-„Takže, ty nie si doktor?“ obrátil sa otázkou na človeka, ktorý mi dnes ráno potvrdil, že biele plášte neznačia len medicínu.
-„Nie.“ Odvetil.
-„To je jedno. Pomôžeš jej, inak pomôžem ja tebe.“ Povedal a hodil naňho vražedný pohľad.
A tak som ich pustila oboch dovnútra. Nemala som z toho všetkého dobrý pocit, no z čoho som posledných pár dní mala?! Z ničoho.
-„Dobre. Čo ti je?“ spýtal sa ma „doktor“, keď som zabuchla dvere.
-„Okrem tohto, nič.“ Povedala som, vyhrnula som si tričko a ukázala na podliatinu s ranou na bruchu.
-„Hmm... Nepekná vec.“ Odvetil.
-„Hej, viem.“ Povedala som a súhlasne som pokrútila hlavou.
-„Ukáž, pozriem sa na to.“ Povedal a ukázal na gauč, pri ktorom som stála.
Ľahla som si a trocha som nadvihla tričko. Začal odlepovať leukoplast, no po chvíli prišiel na to, čo som si uvedomila aj ja predtým. Gáza sa prilepila o ranu.
-„Mala by si s tým ísť doktorovi.“ Povedal podchvíľou.
-„Neprichádza v úvahu.“ Odvetila som stroho.
-„Ale ja s tým veľa nezmôžem.“ Povedal.
-„Ešte si sa na to ani nepozrel.“ Odvetila som.
-„Hej, lebo ti nechcem spôsobiť bolesť.“ Povedal.
-„Opäť toľká starostlivosť. Rob! Sama to nedokážem, tak sa snaž aspoň ty.“ Odvetila som a zaborila som ruky do sedačky. Potom nasledoval môj výkrik. Po tele mi prešla vlna bolesti, no po chvíli poľavila. Cítila som len tlkot svojho srdca v rane.
-„Nevyzerá to dobre.“ Povedal, „Čo si robila?“
-„Hrala som človeče. Čo asi?!“ spýtala som sa.
-„Hmm...“ zamyslel sa na chvíľu a pozrel mi do očí, „Takže si ho nedostala?“
-„Neviem, možno nie.“ Odvetila som.
-„Ako to?“ spýtal sa ma.
-„Normálne. Nepamätám si to.“ Odvetila som a ukázala som smerom na ranu, „Mohol by si mi s tým dačo spraviť?“
-„Hej, hej. Ale ako to, že si to nepamätáš, veď...“ začal.
-„Normálne. Nepamätám si to!“ povedala som.
-„Ok. Vysuším ti trocha tú ranu, a potom pôjdeme doktorovi.“ Povedal.
-„Ani nápad. Žiadnemu doktorovi nepôjdem.“ Odvetila som.
Bebeho kamoš na nás len pozeral. Dokonca sa bál čo i len priblížiť ku mne. Nikdy som nepochopila jeho správanie. Robil „zlého“ ale toto nemusel. Rozbíjal ľudom ksichty, lámal im končatiny, ale keď videl otvorenú ranu, tak som mala pocit, že omdlie.
-„Tam sa už nevrátim. A inam doktorovi nemôžem ísť.“ Povedala som.
-„Prečo nie?“ opýtal sa.
-„Prečo asi? Mám škaredú hnisavú bodnú ranu. Prvá otázka, ktorú mi položia: Od čoho? A čo im poviem? Viete, varila som a vyšmykol sa mi nôž a zabodol sa mi do brucha?“ povedala som a pozrela som sa naňho, „Myslíš, že by mi uverili?“
-„Tak potom jedine k nám.“ Povedal.
-„Nie! Nie a nie!“ povedala som a opäť som pocítila bolesť , „Au! Čo robíš?!“
-„Snažím sa ti zachrániť život.“ Odvetil a opäť ma to zabolelo.
-„Dobre, dobre. Som ti za to vďačná, ale musí to tak bolieť?“ spýtala som sa.
Obrátil hlavu od rany a pozrel na mňa, trocha prekvapeným pohľadom. Akoby som sa pýtala na dačo veľmi zvláštne.
-„Ok, chápem. Asi musí. Už som ticho.“ Povedala som a zaborila som končeky prstov viac do sedačky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár