-„Fajn, môžeme ísť lekárovi.“ Odvetil.
-„Môžete, ale bezo mňa. Ja sa tam už nevrátim.“ Odvetila som.
-„Prečo? Nechápeš, že ti ide o život?“ spýtal sa ma.
-„Je mi to jedno. Nech aj zomriem.“ Odvetila som.
-„Čo prosím?“ pozrel na mňa nechápavo, „A čo ostatní?“
-„Čo? Budem ti chýbať?“ spýtala som sa.
Odvrátil odo mňa zrak a odmlčal sa. Vyzeral akoby sa na chvíľu zamyslel. Potom sa na mňa otočil a s pokojným hlasom povedal:
-„Možno.“
-„Počuj. A nemôžeš toho doktora zavolať sem?“ spýtala som sa.
-„Odrazu ťa začalo zaujímať tvoje zdravie?“ spýtal sa ma očividne prekvapený tým, že som zmenila svoj názor.
-„Nie, len odmietam ísť tam.“ Odvetila som.
-„Prečo? Bojíš sa dačoho? Veď už si raz odtiaľ...“ no uvedomil sa a radšej vetu nedokončil.
-„Prosím ťa, mohol by si mi priniesť pohár vody?“ otočila som sa s otázkou na Bebeho kamoša.
-„Samozrejme.“ Povedal a pobral sa do kuchyne.
-„Počuj, hlavne nerieš tieto veci pred dakým iným. To kým som reálne nevie veľa ľudí. A v žiadnom prípade nechcem, aby sa to dostalo von.“ Povedala som, keď som si bola istá, že nás nepočuje.
-„Jasné. Chápem.“ Odvetil.
-„A nepôjdem tam s tebou ani s nikým iným. Koniec koncov akú mám záruku, že si ma tam nenecháš?“ spýtala som sa.
-„Prečo by som ťa inak pustil von už predtým?“ spýtal sa ma.
-„Pokus? Možno si nerátal, že to zvládnem.“ Odvetila som.
-„Ok. Môžem zavolať lekára, ale uvedom si, že ja som tá najmenšia hrozba, ktorá na teba čaká, keď zistia kde bývaš.“ Odvetil.
-„O kom hovoríš?“ spýtala som sa.
-„To je jedno.“ Povedal.
Jednou rukou som sa podoprela a druhou som ho chytila za limec na tričku: „Nie, to nie je jedno!“
Vtom som počula kroky na chodbe.
-„Nevedel som, či teplú alebo studenú. Tak som ti priniesol takú akurát.“ Odvetil Bebeho kamoš a podával mi pohár.
-„Ďakujem.“ Povedala som a pozrela som na „doktora“, ktorého som musela pustiť, „Nepôjdem tam. Daj mi jeden dobrý dôvod, prečo by som mala.“
Zamyslel sa a povedal: „Lebo môžeš zomrieť?!“
V hlave som mala už len jeho vetu: ...keď zistia... A potrebovala som vedieť, koho myslel. Kto sú to tí „oni“?
-„Počuj.“ Otočila som sa na chlapa, ktorý prišiel z kuchyne, „Doktorko ma odvezie k reálnemu doktorovi.“
-„Nebojíš sa s ním ísť sama?“ spýtal sa ma.
-„Nemaj strach. Dokážem ho uzemniť.“ Povedala som s úsmevom na perách, „Môžeš ísť.“
Hneď ako zabuchol dvere, „doktor“ sa na mňa otočil a povedal:
-„Tak poď pomôžem ti.“
-„S čím?“ spýtala som sa nechápavo, keď sa mi podarilo posadiť sa.
-„Dostať sa do auta.“ Odvetil.
-„Ja nikam nejdem.“ Povedala som.
-„Ako to? Veď si...“ začal.
-„Klamala som. No čo? Nemôžem?“ zdvihla som sa z gauča a pomaly som prešla ku skrinke. Otvorila som ju a vytiahla kľúče od auta a hneď som mu ich hodila, „Ja nejdem. Ideš ty.“
Zostal prekvapený stáť , no potom sa spamätal a opýtal sa ma:
-„A prečo by som mal?“
-„Vymením lieky za informáciu.“ Povedala som.
-„Akú?“ spýtal sa ma.
-„O mne. Zaujímaš sa predsa o mňa. A je mi jasné, že hľadáš dačo, čo si ešte nenašiel. Čo keď ti môžem povedať dačo, čo by ti možno pomohlo?“ povedala som.
-„Blafuješ.“ Povedal.
-„Možno.“ Povedala som pokojným hlasom, keď som si opäť sadla na gauč.
-„Nemám žiadnu záruku, že hovoríš pravdu.“ Povedal.
-„A ja mám? Kde mám záruku, že neprídeš so svojimi spolupracovníkmi? Vieš, je to všetko o vzájomnej dôvere. Ja ti verím, že ma nepodrazíš a ty by si mi tiež mohol.“ Povedala som.
-„Ok. Dajme tomu, že ti verím. Kde mám zohnať tie lieky?“ spýtal sa.
-„V práci, lekárni... To je na tebe. Keď si mohol rozkazovať doktorovi, mohol by ti predpísať aj dáke lieky. Veď ty to zvládneš.“ Povedala som.
Bola som dosť unavená, no nedokázala som zaspať. Aj keď ma bolelo všetko. Pozerala som na hodinky snáď každú minútu, no až teraz som si uvedomila, že je skoro zajtra. Jedno som vedela však určite, keď si pre mňa prídu tí chlapci, ktorých šéfko mi „oddialil smrť“, nebudem tu. Zabalila som si najpotrebnejšie veci a rozhodla som sa, že počkám na svoje auto pred bytovkou. Jediné, čo mi hralo do kariet bola vypálená žiarovka pred vchodovými dverami, ktorú už vyše trištvrte roka nemal kto vymeniť a malý výpadok prúdu verejného osvetlenia na našej ulici, ktorý sa konal každodenne o takomto čase. Kto to mal na svedomí som dodnes nezistila, ale popravde, ani ma to veľmi nezaujímalo. Podľa mňa v tom budú mať prsty dáky sociálne slabší spoluobyvatelia, ale to je len moja domnienka.
Obliekla som si čiernu mikinu s kapucňou, dala na seba čiernu bundu, obula som si tenisky a hor sa von. No až keď som si chcela vziať kľúče, zistila som, že v zámke žiadne nie sú. Zarazilo ma to, a tak som zostala chvíľu stáť a rozmýšľala som, ktorý z dnešných hostí by mi ich mohol zobrať. Bebe a jeho super kamoš, ktorí prišli ako prví, to určite neboli, pretože keď som otvárala dvere druhým návštevníkom, tak tam ešte boli. Takže to musel byť dakto z mojich neskorších návštevníkov. Aj tak to bolo v konečnom dôsledku úplne jedno. Ak ich zobral Bebeho druhý kamoš, tak určite preto, aby ich dal Bebemu. Aby sa mohli ku mne dostať nepozorovane. Lenže to mi môže byť aj tak ukradnuté, pretože keď sem prídu, tak tu už nebudem. Teda, ak sa „doktorko“ poponáhľa.
A ak ich zobral „doktorko“, tak sa má na čo tešiť. Chytila som kľučku a vyskúšala, či je zamklnuté. Dvere sa otvorili a mne padol kameň zo srdca. Jeden problém vyriešený. Vyšla som na chodbu a zabuchla som za sebou dvere. Rozlúčila som sa zo svojim starým domovom, a pobrala som sa, tak ako mi možnosti dovoľovali dolu schodiskom. Vyšla som z vchodu, dala som si na hlavu kapucňu a postavila som sa trocha bokom, aby ma nebolo vidno, keď dakto zažne svetlo vnútri. A tak som čakala na svoje auto.
Netrvalo dlho a skutočne prišlo. Zaparkovalo pred bytovkou, svetlá stále rozsvietené, dokonca aj vnútorné osvetlenie si zapol. Otočil sa a dačo hľadal na zadnom sedadle. Vyšla som teda z tmy a pobrala som sa k nemu. Pomaly som otvorila dvere a sadla som si na sedadlo spolujazdca.
-„Ako ste prišli?“ spýtala som sa.
Mala som pocit, že dostal infarkt ako sa mykol.
-„Čo tu robíš? Spýtal sa ma.
-„Ja kladiem otázky, ty odpovedáš. Ako ste prišli?“ spýtala som sa opäť.
-„Kam? “ spýtal sa.
-„Ku mne.“ Odvetila som.
-„Jeho autom, prečo?“ spýtal sa.
-„Už som ti raz povedala, ja dávam otázky.“ Povedala som.
-„Ok.“ Odvetil.
-„A tvoje je kde?“ spýtala som sa.
-„V garáži.“ Odvetil.
-„A tá je ďaleko?“ spýtala som sa.
-„Hmm... Ako sa to vezme.“ Odvetil.
-„A garáž máš v dome?“ spýtala som sa.
-„Samozrejme, kde inde by mala byť? Ale o čo tu ide?“ spýtal sa.
-„Už zasa?! A kľúče máš doma?“ spýtala som sa.
-„A kde inde?!“ odvetil.
-„A doma dakoho máš?“ spýtala som sa.
-„Pozri, keď chceš ísť ku mne, tak si to mala povedať hneď.“ Povedal.
-„Tak ideme k tebe.“ Povedala som a hodila som batoh s vecami na zadné sedadlo.
-„Ok.“ Zatváril sa dosť neurčito, no naštartoval auto.
-„A počuj, ešte jedna otázka.“ Povedala som.
-„Aká?“ spýtal sa, a bolo mi jasné, že už má toho na dnes naozaj veľa.
-„Moje kľúče. Máš ich ty?“ spýtala som sa.
-„Hej. Zobral som si ich, keby si náhodou od únavy zaspala.“ Odvetil.
-„Tak to už v živote nerob!“ Povedala som a naznačila som mu, aby sa pohol z parkoviska.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár