-„No, bolo na čase. Sadaj.“ Privítal ma.
-„Čo prosím?“ spýtala som sa nechápavo.
-„Sadaj.“ Zopakoval vetu a ukázal na sedadlo vedľa seba, „Nehryziem.“
-„Ako? Nechápem.“ Spamätávala som sa, „Ty nie si prekvapený, že ma tu vidíš?“
-„Pravdu? Nie. Aj keď som čakal, že za mnou prídeš skôr, ale tak... Nechcel som ťa súriť.“ Povedal, „Sadni si už konečne.“
Nakoniec som, aj keď nerada privolila a sadla som si na sedadlo spolujazdca.
-„Prečo si ma nechal odísť?“ spýtala som sa po krátkej dobe ticha.
Usmial sa a začal krútiť hlavou.
-„Si predátor, nedokážeš žiť v klietke.“ Povedal.
-„A ty si úžasný hrdina, ktorý ma vyslobodil.“ Odvetila som prehnane dramaticky.
-„Tak to teda nie. Ak ide o moju definíciu, tak som záporák, ktorý neurobil nič preto, aby ťa zastavil.“ Odvetil.
-„Záporák? Ja som si myslela, že ten som v mojom príbehu ja?!“ povedala som.
-„Veľa toho nevieš o tomto svete.“ Odvetil a presmeroval svoj pohľad von oknom.
-„Tak mi to povedz.“ Povedala som rázne, „Ak mám byť dačoho súčasťou, tak chcem vedieť čoho.“
-„Nie si ničoho súčasťou, a ani nemôžeš byť.“ Odvetil.
-„Prečo?“ spýtala som sa ho.
-„Jednoducho lebo.“ Odvetil.
-„Inteligentná odpoveď. Chceš, aby som sa pýtala, no neodpovedáš mi.“ Odvetila som a prekrížila som si ruky na znak toho, že som sa urazila.
-„A ty si ako malé decko. Nedostaneš dačo hneď, tak sa naštveš a trucuješ.“ Povedal.
-„Čo prosím?“ povedala som prekvapene, „Ja že som ako malé decko? Tak toto si vážne vyprosím. Takto som mnou nebude nikto zaobchádzať.“
Zasmial sa a opäť pokrútil hlavou, no kým stihol dačo povedať, vytiahla som z vrecka kabáta pištoľ a namierila som ju naňho.
-„Prevezieme sa, čo povieš.“ Povedala som.
-„To nemyslíš vážne.“ Odvetil úplne pokojným hlasom. Ba som mala dojem, že sa mi vysmieva. Akoby hovoril: Až k takejto hlúposti si sa uchýlila?! To už ani kúsok cti v sebe nemáš?
Nakoniec sme sa pohli z parkoviska.
-„Nemám ísť rýchlejšie?“ spýtal sa ma.
V tej chvíli som sa cítila naozaj úboho. Ruky sa mi triasli ako keby som v nich pištoľ držala prvýkrát.
-„Zastav!“ skríkla som naňho a on v momente zabrzdil. Otvorila som dvere a utekala som čo najďalej ako som vedela.
-„Neblázni!“ kričal za mnou, no keď chcel vystúpiť, otočila som sa a začala som strieľať do auta. V momente si to rozmyslel, zaliezol dovnútra, otočil sa a odišiel.
-„Veď ja si ťa nájdem, ty idiot!“ kričala som za ním asi viac zo zúfalstva ako z hnevu. Nakoniec som uplakaná a úplne vyčerpaná padla na kolená do trávy, v ktorej som ešte pred chvíľou stála. No plne som si uvedomovala, že nebyť toho, že vyjdem z auta a začnem utekať, asi by som ho zabila. Tá neuveriteľná chuť, keď som držala pištoľ v ruke, a predstavila som si, že stačí tak málo, stlačiť kohútik, a bola by som v siedmom nebi. No taktiež som túžila zistiť, čo predo mnou tají. Dychtila som po tom, aby mi to povedal, no on to očividne nemal v úmysle. Keď som sa konečne upokojila, vopchala som pištoľ do vrecka, a pobrala som sa naspať k autu.
Keď som sa toho dňa vrátila domov, bola som rozhodnutá, že na sebe budem musieť popracovať. Nemôžem predsa dopustiť, aby sa takéto dačo zopakovalo. Takto rozhodnutá som si navrhla tréning všetkých mojich zručností, ktorý som plánovala zakončiť opätovnou návštevou.
Ak som sa dačo odhodlala urobiť, nedokázal mi v tom nik zabrániť. A toto bol presne ten prípad. V momente som sa pustila do zisťovania jeho adresy a vďaka mojim známostiam sa všetko vyriešilo v pomerne krátkom čase. Do dvoch dní som mala najatého kamoša, ktorý mi robil detektíva, aby som vedela o každom jeho pohybe, a mohla som využiť svoj čas v telocvični.
A tak som jeden deň prišla domov s náladou, že si konečne ukuchtím dačo, čo som už roky nejedla. Vybrala som všetko potrebné z chladničky, obliekla som si zásteru, a začala som krájať zeleninu, keď dakto zaklopal na dvere.
Keď som ich otvorila, stál tam on.
-„Čo tu chceš?“ spýtala som sa.
-„Prišiel som na večeru.“ Povedal a pozrel na mňa.
-„Síce varím, ale určite nie pre dvoch.“ Odvetila som a išla som zabuchnúť dvere, no on mi do nich vopchal nohu.
-„Hľadáš odpovede na otázky tak isto ako ja. Tak ma nechaj nájsť svoje, a pomôžem ti nájsť tvoje.“ Odvetil.
-„A to ich akože hľadáš u mňa v byte?“ spýtala som sa.
-„Už som ti raz hovoril, že si pre mňa zaujímavá...“ Začal.
-„Hej, hej. Hovoril si dačo v takom zmysle, ale...“ povedala som.
-„No tak vidíš.“ Povedal.
-„Takže si ma pustil von, aby si ma mohol sledovať vo svojom prirodzenom prostredí?“ spýtala som sa a naznačila som mu, aby vošiel, ja som pokračovala do kuchyne.
-„Keď si mi nedala inú možnosť.“ Povedal.
-„Ja že som ti nedala inú možnosť?!“ povedala som a pozrela som naňho trocha nahnevaná, „A to, že ste ma tam nasilu držali, to ti akože vôbec nevadilo. Chcela som tam ísť? Nie! Tak?“
Presmerovala som pozornosť z krájania zeleniny naňho. Stál pri kraji kuchynskej linky a jednou rukou sa o ňu opieral, hlavu sklonenú a dýchal veľmi hlboko.
-„Je ti niečo?“ spýtala som sa.
-„Nie, nič mi nie je.“ Odvetil, no vôbec nevyzeral, že by mu bolo dobre.
-„Ak ti je zle, tak si sadni. Tamto je stolička.“ Povedala som a podišla som k nemu, aby som sa uistila, že je ok.
-„Nič mi nie je! Nestaraj sa do mňa!“ začal na mňa kričať.
-„Ok, ok.“ Povedala som a urobila som krok späť, „No, si v mojom dome, a tu na mňa nikto kričať
nebude.“
-„A čo ak áno?“ povedal a pozrel na mňa.
-„Poznáš ma dosť dobre, vieš čoho som schopná. A ak to nechceš vyskúšať na vlastnej koži, tak by som bola radšej ticho na tvojom mieste.“ Odvetila som.
-„Ach, si strašne priehľadná. Nevieš nič iné, iba sa vyhrážať.“ Odvetil, no to ma totálne vytočilo. Stlačila som pevnejšie v ruke nôž, ktorý som držala a urobila som krok k nemu. Zahnala som sa, no on začal ustupovať.
-„Bojíš sa ma?“ spýtala som sa.
-„Nie, nemôžeš urobiť nič, čo by som nečakal.“ Odvetil.
-„Hej? Tak prečo ustupuješ?“ spýtala som sa.
-„Chcem ti dať viac priestoru na realizáciu.“ Povedal.
-„Blbosť. Aspoň keby si neklamal.“ Odvetila som.
Urobila som ešte dva výpady nožom v snahe zasiahnuť ho, no nepodarilo sa mi to. Až na chodbe sa potkol o jednu z mojich topánok a spadol na zem.
-„Tak, a teraz už nemáš kam ujsť.“ Povedala som a sadla som si naňho, „Neboj, nebude to bolieť. Budem sa snažiť.“
Pozrela som naňho, no vyzeral naozaj biedne. Až teraz som si všimla jeho tmavé kruhy pod očami. Zariskovala som, keď som položila nôž na zem, aby som mu dala dole okuliare. Chcela som sa presvedčiť, že to nie je klam.
-„Čo ti je?“ spýtala som sa.
Nasmeroval pohľad inam, len aby nemusel pozerať na mňa.
-„Chcel som toho až tak veľa, keď som ťa žiadal aby si urobila dačo prekvapivé?“ spýtal sa napokon.
-„Tak ty chceš dačo prekvapivé?! Bude stačiť toto?“ spýtala som sa a dala som mu pusu. Jednu ruku som mu držala na hrudi, v ktorej v momente začala prudko biť srdce. Bilo mu snáď trikrát rýchlejšie. A teraz nechcem hovoriť o dákej prudko romantickej chvíľke, to naozaj nie. Jeho srdce bilo trikrát rýchlejšie ako srdce pretekára, ktorý beží preteky.
-„Si dosť prekvapený?“ spýtala som sa, keď som skončila zo svojim divadielkom. Nahmatala som na zemi nôž a bodla som ho, vychutnávajúc si ten pocit, do ruky.
-„A teraz vypadni!“ povedala som, zdvihla som sa z neho a odišla som do kuchyne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár