Ranené zvieratko utieklo, pomyslela som si. A keď som dokrájala uhorku, vyšla som na chodbu pozrieť sa na bojisko. Kaluž krvi, v ktorej sa majestátne vynímal môj kuchynský nôž, a potom ďalšie menšie kvapky krvi, ktoré smerovali k dverám.
-„On vážne nie je normálny. Dúfam, že tým zababral aj celú chodbu.“ Povedala som a otvorila som dvere, aby som sa tam pozrela. No keď som uvidela zo tri kvapky pri mojej rohožke, rozhodla som sa, že sa obujem a pôjdem skontrolovať celé schodište. Urobila som tak, no vďakabohu som nič nenašla, a tak som sa vrátila, aby som urobila poriadok aspoň pred svojim bytom.
Potom som sa začala opäť venovať príprave večere. Aj keď už dosť unavená, dokončila som nakoniec šalát, po ktorom som tak dlho túžila. Zjedla som dačo, zvyšok som dala do chladničky a išla som si ľahnúť.
No nie a nie zaspať. Mala som veľmi zvláštny pocit. Dalo by sa povedať, že som sa strachovala či sa mu dačo nestalo?! A možno mi nedala spať moja vlastná reakcia.
Prečo som urobila to, čo som urobila, keď mi povedal, aby som zareagovala inak, ako predpokladal. Prečo som vôbec zareagovala? Veď nie som ten typ človeka, ktorý by sa dal dačím vyprovokovať. Idem si cieľavedome za svojím, a nepozerám na nikoho. Prečo sa ním vôbec zaoberám?
-„Ach bože, daj mi pokoj! Nepotrebujem ho k svojmu životu.“ Začala som sama seba presviedčať.
Nakoniec som usúdila, že jediný spôsob ako naňho prestanem myslieť je ten, že sa začnem venovať inej činnosti. A po preskenovaní všetkých programov v telke a zistení, že okrem romantiky a prírodopisných seriálov tam nič nejde, rozhodla som sa ísť sa poprechádzať, aj napriek tomu, že bola neskorá nočná hodina, alebo skôr skorá ranná.
Kráčala som po námestí, no nie a nie na to zabudnúť. A tak som prišla do jedného baru, kde som sa riadne opila.
Zobudila som sa čudný zvuk, ktorý spôsoboval mojej hlave nepríjemné bolesti. Až keď som sa posadila a začala vnímať realitu, uvedomila som si, že sú to kostolné hodiny. Zdvihla som sa z lavičky, na ktorej som očividne strávila celú noc a pobrala som sa domov.
Pred činžiakom mi zazvonil telefón.
-„Áno?“ ozvala som sa.
-„Ide k tebe.“ Ozvalo sa z neho.
-„Hej? A to, že sa ku mne chystal včera, to si mi nevedel oznámiť predom?“ spýtala som sa.
-„Včera? Veď bol celý čas doma.“ Odvetil hlas v telefóne.
-„Jasné, a ja som prebodla ruku dakomu úplne neznámemu.“ Odvetila som, „Vieš čo? Ak si mieniš plniť všetky svoje povinnosti takto, tak ich plniť nemusíš.“ Zložila som nahnevaná telefón a čakala som na neho.
-„Dnes ideš ku mne na obed?“ spýtala som sa, keď sa pri mne zastavil.
-„Nie. Teda, ak ma nepozveš.“ Odvetil.
-„Môžem, veď máš ešte jednu ruku zdravú.“ Odvetila som, „A inak, díky, za ten nôž. Nečakala som, že budeš taký galantný a necháš mi ho.“
-„To vieš, nie som kleptoman.“ Odvetil.
-„Ok, a teraz vážne. To, čo si za doktora, že si si ho vytiahol z ruky a odišiel?“ spýtala som sa.
-„Ja nie som doktor.“ Odvetil.
-„Čo? Ako to? Veď...“ začala som.
-„Nikdy som ti nepovedal, že som doktor, a ani to, že si bola v dákom výskumnom centre.“ Povedal.
-„Jasné, väčšina izieb dospelých mužov vyzerá ako laboratórium.“ Odvetila som.
-„To som nepovedal.“ Odvetil.
-„Máš pravdu, ty nie. To som povedala ja.“ Odvetila som, „Tak ukáž mi tú ruku.“
-„Načo?“ spýtal sa.
-„Vyveštím ti z ruky, čo dostaneš pod stromček. Na čo asi by som chcela vidieť tvoju ruku?! Chcem vidieť svoju pýchu.“ Odvetila som.
-„Nie.“ Odvetil a schoval ju za chrbát ako malé dieťa.
-„Ok, ako myslíš.“ Odvetila som, „Tak ja tu teda nebudem strácať čas a pôjdem domov.“
-„No dobre, ale nie tu.“ Odvetil.
-„Tak dobre, poďme do vchodu.“ Povedala som, a odomkla som dvere.
Zastavila som sa tesne za nimi.
-„Voilà, náš vchod! Tak ukáž.“ Povedala som.
-„Tu? Ja som myslel, že...“ začal.
-„Čo? Že ťa pozvem ku mne domov? Realitu chlape.“ Povedala som, „U mňa doma sa vždy vraždí.“
-„Vraždí? Ale ja som prežil. Teda podľa mňa je vražda to, keď obeť ďalej nežije.“ Začal.
-„Ty si bol výnimka.“ Odvetila som.
-„Aha. A čím som si to zaslúžil?“ spýtal sa.
-„Čo ja viem?! Nemala som náladu.“ Odvetila som.
-„Ja už som sa zľakol, že veta, ktorú si povedala v UC je klamstvo.“ Povedal.
-„UC? Aká veta?“ spýtala som sa nechápavo.
-„Veď vieš, tá, že nie si schopná citov.“ Odvetil, „Včera som sa presvedčil, že city máš. A v celkom dobrom poriadku.“
-„Prestaň sa miešať do dačoho, do čoho ťa nič.“ Odvetila som trocha podráždene.
-„Lebo čo? Zbehneš pre nôž a bodneš ma ešte raz?“ spýtal sa.
-„Proste sa do toho nemiešaj.“ Odvetila som a nahnevaná som odišla domov.
-„Možno by bolo jednoduchšie, kebyže si trocha prístupnejšia“ boli posledné slová, ktoré som počula, kým som zatvorila dvere, no vzápätí som sa otočila a znova ich otvorila.
-„Načo si vlastne prišiel?“ spýtala som sa, „Aby si do mňa stále rýpal?“
-„Ja do teba? Nie je to náhodou naopak?“ spýtal sa ma celkom pokojným hlasom.
-„Tak načo si prišiel?“ spýtala som sa opäť.
-„No, chcel som ťa vidieť.“ Povedal.
-„Aha. Tak si ma videl, môžeš ísť spokojne domov.“ Odvetila som a chystala som sa zatvoriť dvere.
-„Prečo to robíš?“ spýtal sa.
-„Robím čo?“ opätovala som otázku.
-„Toto.“ Odvetil.
-„Neviem, čo tým myslíš.“ Povedala som.
-„Prečo sa snažíš byť silou-mocou sama proti celému svetu?“ spýtal sa ma.
-„Pretože som.“ Odvetila som a vrátila som sa späť do bytu, zabuchla som dvere, zviezla som sa na zem a začala som plakať. Mojim osudom je byť sama. Veď som monštrum. Zabíjam, vraždím, keď to na mňa príde, som neovládateľná. Nemôžem dakoho ohroziť svojim životom.
V takejto nálade som bola až do poobedia, kým mi nezavolal Bebe.
-„Ahoj zlatko, počuj, mohol by som k tebe na chvíľu zbehnúť?“ opýtal sa, keď som mu zdvihla telefón.
-„Jasné, rada ťa uvidím.“ Odvetila som.
-„No, ok. Tak za takú polhodinu som u teba.“ Povedal a zložil.
A naozaj, do tridsiatich minút zvonil na zvonček.
-„Áno?“ spýtala som sa, keď som zdvihla slúchadlo.
-„To som ja.“ Odvetil.
-„Ok.“ Odvetila som, stlačila som gombík, otvorila som dvere a čakala som naňho.
Vyšiel hore, no za ním kráčal ďalší chlap.
-„Poď... Poďte ďalej.“ Povedala som.
Bebe čakal, kým vojde ten druhý a potom vošiel aj on.
-„Tak?“ spýtala som sa, aby som naznačila, aby začali rozprávať.
-„Hmm...“ začal Bebe, „Syn môjho šéfa včera zomrel.“
-„A? Čo s tým mám ja?“ spýtala som sa.
-„Bola si včera v tom istom bare.“ Odvetil druhý.
-„No a? Aj tak stále nechápem na čo narážate.“ Odvetila som.
-„No tak, nerob sa hlúpa. Vieš, o čom hovoríme.“ Odvetil a oprel sa o dvere.
-„Vy si myslíte, že som ho...“ povedala som.
-„Šikulka. Pochopila.“ Odvetil.
-„Ale, prečo by som to robila?“ spýtala som sa.
-„Ja viem?!“ odvetil.
-„Vieš zlato, môjho šéfa si tým dosť naštvala.“ Povedal Bebe.
-„Ale určite vás neposlal, aby ste sa ma nato spýtali.“ Odvetila som.
-„Si domýšľavá.“ Odvetil.
-„Takže?!“ povedala som a striedavo som sústreďovala pohľad z jedného na druhého.
-„Máme ti odovzdať odkaz.“ Odvetil ten druhý.
-„Je mi ľúto, že to skončilo zrovna takto, zlato.“ Odvetil Bebe a chcel mi vraziť, no uhla som sa. Avšak na moje nešťastie, keďže som sa veľmi sústredila na Bebeho, a možno tajne dúfala, že neurobí to, čo mal v úmysle, nesústredila som sa na jeho spoločníka, ktorý mi v momente podrazil nohy a tak som skončila na zemi. Tak do mňa začali obaja kopať. No od Bebeho to bolelo menej.
-„Stačí.“ Povedal Bebe, keď som cítila snáď každé miesto na tele, a hlavne brucho, „Nemáme ju predsa zabiť. Bude ju ešte potrebovať.“
-„Pravda. Ty, pozbieraj sa, zajtra máš dáku prácu.“ Povedal mi.
Ležala som na zemi neschopná akéhokoľvek pohybu, no otočila som aspoň trocha hlavou, aby som vedela, komu túto vetu mieril. No pozeral na mňa.
-„Akože ja?“ spýtala som sa.
-„Samozrejme. Môžeš byť rada, že ti to šéfko neodplatil rovnakou mincou, to by si tu už nebola.“ Povedal.
-„Mali by sme už ísť.“ Povedal Bebe a pobral sa ku dverám. Druhý chlap ho nesledoval. Bebe otvoril dvere a rukou mu naznačil, aby vyšiel. Keď tak urobil, Bebe na mňa pozrel a povedal:
-„Pošlem ti sem dakoho. Postará sa o teba. Prepáč, ale keby sa dalo inak, tak...“
-„Nikoho mi nevolaj a vypadni.“ Povedala som ležiac na zemi a držiac si brucho od bolesti, ktorú som v ňom cítila.
-„Idem.“ Povedal a zabuchol dvere.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár