Je samozrejmé, že to, čo človek nepozná ho priťahuje.
My však nie. Neboli sme ani jedným z týchto prirovnaní. Jediný protiklad, ktorý medzi nami bol, teda ak sa to dá nazvať protikladom bolo to, že ty si bol muž a ja žena.
Žiadna čierna a biela, noc a deň. Bol si vernou kópiou môjho ja v mužskej verzii. A to som na tebe milovala. Nepotrebovala som žiadne slová na vysvetľovanie, nemusela som sa báť, že ak spravím dačo, čo ide zo mňa samotnej, nepochopíš to. Miloval si rovnaké jedlo, neznášal si rovnaké veci, pretvaroval si sa rovnako ako ja. No keď sme odhalili svoje srdcia, obaja sme pochopili, že túžime po tom istom - ZAHODIŤ MASKY!
A to sa aj stalo. Keď si bol so mnou, nenosil si žiadnu z tých prekliatych škrabošiek, ktorými si klamal svet, že je všetko OK, že máš rád to, čo ponúka táto prekliata spoločnosť. Jednoducho sme kričali, nadávali a vysmievali sa životu, ktorý viedli zaslepení ľudia tejto zeme.
Cítila som sa konečne sama sebou, keď si stál po mojom boku a spoločne sme strhávali škrabošky ostatným. A tie prekvapené a vykoľajené pohľady, ktoré na nás hádzali, pamätáš sa?! Ako keby sme im strhli šaty a zostali úplne nahí.
Obaja sme cítili vietor v krídlach, keď sme sa stretli. Obaja sme cítili tú nespútanú slobodu a živelnosť, ktorá sprevádzala každý náš krok. A keď moju tvár objímal vánok na pontóne a jediné, čo ma držalo pri živote, boli moje ruky v tvojich /keďže neviem plávať/ - čistý Titanic. Nikomu som natoľko nedôverovala ako tebe.
Bol si rovnaký ako ja. Rovnako túžiaci po láske, keď sme ležali vedľa seba a jediné, čoho sme boli schopní bolo vnímanie blízkosti toho druhého.
Rovnako živelní, keď sme sa v jednom momente nemohli od seba odtrhnúť a prestať sa bozkávať, aj keď sme vedeli, že táto cesta nemá happy-ending a že nám nie je súdené byť spolu.
A samozrejme, rovnako sebeckí, keďže sme si nakoniec každý vybrali vlastnú cestu - tú, od ktorej bolo zaťažko sa odtrhnúť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár