-"Do boha! Toto nie!" chcela som hlasno zakričať, ale susedia by ma počuli. Mala som toho všetkého dosť."Načo? Načo som sa ja sprostá sľúbila? Ja sa vždy nechám vydierať!"
Ešte raz som ním zatriasla, aby som sa uistila, že je to skutočnosť.
-"Marek, bráško vstávaj." naklonila som sa k nemu a jemne som mu zašepkala do ucha. No nereagoval.
A čo teraz? Podajú si všetkých v mojom okolí? Pomaly som začala uvažovať nad tým, kam asi mierili. Mysľou som prechádzala od domu k domu a uvažovala som nad tým, koho nepotrebujú. No každý, kto ma napadol bol potrebný. Vycucávali každého, takže ich nemohli zabiť. Nie sú na tom až tak dobre, že by si mohli dovoliť toľké obete.
Zastavila som sa až pri jednom mene.
-"Patrik." prešiel mi mráz po chrbte a začali sa mi triasť kolená. Chvíľu som tak nehybne stála a dúfala, že nebude neskoro.
Paradox. Bojím sa o dakoho a nečinne stojím.
"Spamätaj sa!" kričalo niečo vo mne.
Precitla som a začala som zháňať veci na oblečenie. Nemôžem predsa odísť v pyžame.
Nasadla som do auta a naštartovala. Naštartovala som tretí, štvrtý a dokonca i piaty krát a v nádeji, že som nezobudila nikoho z baráku som odišla najvyššou možno rýchlosťou, akú moje auto vydalo. (čo nebolo veľmi rýchlo vzhľadom na to, že som mala starú kraksňu).
Zobrala som mobil a vyťukala Patrikovo číslo. A čo, že sa nesmie telefonovať za volantom. Tu išlo o život. Prvé zvonenie, nič. Druhé, nič, tretie, nič...
-"Ahoj...." ozvalo sa.
-"Paťo, obleč sa." začala som.
-"...tu je Paťo. Momentálne nie som pri telefóne, ak chcete, zanechajte mi odkaz." dodala Paťova odkazovka.
-"Prečo!!!!" začala som kričať na telefón akoby on za to mohol. Vypla som. Nepotrebujem nechávať odkazy. Nie teraz.
Skúsila som ešte raz šťastie, ale nepodarilo sa. Jedine, že by som si chcela pokecať s odkazovkou, vlastne, viesť monológ. Čo by mi tak už len odkazovka mohla povedať?!
Do pätnástich minút som bola pred Paťovým domom. Vyšla som z auta a pozrela na dom. Nikde ani stopa po živote. Táto skutočnosť mrazila aj živila moju nádej.
Otvorila som malú bránku a vošla som na dvor. Desaťkrát som sa obzrela, či ma dakto nesleduje. Úplná paranoja.
No keď som prišla k dverám, umrela aj moja nádej. Boli otvorené.
-"Do riti!" zahromžila som.
Stiahla som si rukáv a chytila ním kľučku, zatvorila oči a z hlboka sa nadýchla.
-"Ak uvidím čokoľvek, nesmie ma to vyviesť z miery." hovorila som skôr preto, aby som sa upokojila, nie preto, aby som to skutočne tak robila.
Otvorila som ich a nič. Jemne som dvere privrela a po špičkách som postupovala dnu. Nazrela som do obývačky ale nič podozrivé som nenašla. U nás sa teda pekne vyriadili. Nič nezostalo na pôvodnom mieste. Až teraz ma vlastne napadá, ako to mohli tak potichu spraviť?! Museli pri tom vyzerať komickí. Tu to vyzeralo ako keby len zabudli zatvoriť dvere.
Pomaly som prešla do kuchyne a až tam sa mi naskytol pohľad, ktorý pripomínal náš byt. Hrnce boli povyhadzované z políc, rozbité taniere... Pomaly som kráčala až ku stolu.
-"Hmm... Nože, tak toto nevyzerá dobre." povedala som si, keď som uvidela jeden zapichnutý v stole a pod stolom krvavú šmuhu tiahnucu sa do vedľajšej izby.
S ťažkosťou som vytiahla nôž z dreveného stola a nasledovala som krvavé šmuhy. Otvorila som dvere a...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár