Hovno! Hnusné smradľavé hovno! Všetkých nás klamú a my im to aj s navijákom žerieme. A ešte si pýtame dupľu. Nervy!
Úplne vysilená, vzlykajúca a opretá o dvere som spustila hlavu, ktorá vzápätí buchla o dvere. A vtom som ten nápad dostala. Možno my menej inteligentní skutočne potrebujeme aspoň minimálnu ranu do hlavy, aby sa nám tam čosi rozprúdilo. Utekala som do pivnice, kde mal Paťov otec zriadenú malú dielničku a začala som hľadať kladivo. Vrátila som sa späť a začala som ním devastovať dvere. Po asi dvoch zaťatiach som si uvedomila, že by som ich vyvalila aj opätovným nárazom. Ale čo už, vybrala som si tento spôsob.
Po prerazení dostatočnej diery pre mňa som sa dostala dnu. A čierna tabuľa neklamala. Paťo sedel opretý o stenu pri okne, presne oproti dverám, celý zakrvavený držiac si jednu ruku druhou.
-„Paťo?!“ oslovila som ho, no nevnímal ma.
Spravila som pár pomalých pohybov aby som sa presvedčila, či mi nehrozí nebezpečenstvo, keďže som v tej tme nevidela, či ma skutočne vníma alebo nie, a potom som sa k nemu priblížila.
Prišla som a vyskúšala, či žije. Tepna na krku pulzovala, aj keď slabo, ale stále bola v činnosti. Vďakabohu. Vrátila som sa do kuchyne pre utierky, zabalila som Paťov prst do jednej z nich a ďalšiu som mu pritlačila miesto, ktoré stále krvácalo. Dúfala som, že sa preberie a pomôže mi dostať ho von, no nestalo sa tak. Posadila som ho teda do kolieskového kresla a vyšla som s ním pred dom. Tam som ho naložila do auta a odišla s ním preč.
Sprvoti som mala veľkú dilemu, či ho mám zaviesť do nemocnice alebo nie. Ale vzhľadom na to, že stratil dosť krvi a prst mu asi len tak neprišijem sama , som aj tak nemala na výber. Zaflekovala som teda s mojim tátošom pred chirurgiou a poháňala som všetkých, aby s ním dačo robili.
Pokec so sestričkou, ktorá Paťovi vypisovala príjem bol veľmi nepríjemný, vzhľadom na to, že chcela vedieť príliš veľa podrobností ohľadom nehody, ktorá sa stala.
-„Neviem. Koľkokrát vám to mám ešte zopakovať?!“ pripadala som si ako pokazená gramofónová platňa.
-„Tak vás poprosím o jeho preukaz poistenca.“ Povedala
A do riti! Kde ja teraz vezmem jeho preukaz poistenca?!
-„Nemám.“ Odvetila som chladno.
-„Ako to, že nemáte?!“ spýtala sa ma, ako keby to bola úplná samozrejmosť, nosiť preukaz poistenca všade.
-„Počujte, ste určite veľmi všímavá,“ začala som, „takže vám neušlo, že ten chalan mal na sebe len pyžamo.“
-„Samozrejme, že mi to neušlo.“ Povedala ako keby ma chcela presvedčiť o tom, že si to skutočne všimla.
-„Takže, v kocke to zhrniem. Proste, prišla som za ním domov a či ich vykradli, alebo ako, alebo čo, proste som ho našla v takomto stave.“ zaklamala som, „Tak som ho naložila do auta a idem rovno sem.“
-„A ostatní členovia rodiny?“ spýtala sa ma.
-„Neviem. Nikoho iného som tam nenašla.“ Odvetila som a dúfala, že to bude pravda, „Viete čo?! Idem vám pre tú kartičku poistenca.“
Otočila som sa na opätku, ktorý som nemala a rýchlym krokom som sa pobrala preč. Chcela som sa vrátiť k Paťovi do domu a skontrolovať, či som tam naozaj nenechala jeho otca, keďže s matkou nežili, no nemohla som. Pravidlo číslo jeden, ktoré mi tĺkli do hlavy bolo aby som sa nikdy, za žiadnych okolností nevracala na miesto činu.
-„Dúfam, že tento môj čin nebudem jedného dňa ľutovať.“ Povedala som a zastavila som sa pri prvom bankomate, ktorý som našla. Vytiahla som všetky peniaze zo svojho účtu a následne som kartu zablokovala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár