Keď som bola menšia, nechápala som, prečo chodí tak skoro do firmy, ktorú vlastní, vyjasnenie prišlo až vtedy, keď som pre neho začala pracovať.
-„Ahoj.“ Zahlásila som hneď ako som ja objavila vo dverách.
-„Kara?! Čo tu robíš?“ spýtal sa očividne prekvapený, že ma vidí.
-„Posralo sa to. Boli u mňa a potom prišli k Paťovi. Nemala som ho do týchto vecí zaťahovať.“ Povedala som.
-„Ako vieš, že boli u Paťa?“ spýtal sa ma.
-„Preboha, ako by som to asi vedela?!“ začala som zvyšovať hlas, „Okolo tretej som ho zaviezla do nemocnice. Pohrali sa s jeho prstami.“
-„Shit!“ zahlásil Milan a buchol päsťou do stola.
-„Spravila som chybu, ja viem. Vôbec som nemala ísť do nemocnice, ale spanikárila som. Keby si videl to jazero krvi, v ktorom ležal.“ Začala som.
-„Ok, Kara. Videl ťa niekto?“ spýtal sa ma.
-„Neviem. Myslím, že nie.“ Odvetila som, „Ale mohol by si tam niekoho poslať, neviem, či tam nezostal Paťov oco.“
-„Ty si tam niekoho ešte nechala?!“ spýtal sa nechápavo.
-„Do riti, Milan, ja viem, pokazila som to. Ale pre pokoj mojej duše, prosím.“ Pozrela som na neho veľkými hnedými očami.
-„Ok. Pošlem tam niekoho. Ty si zober kľúče od zrubu a bež tam, na pár týždňov. A zober si aj toto.“ Povedal a podal mi mobil.
-„Díky moc.“ Povedala som a vtlačila som mu pusu na líce.
-„A Karolína, dávaj na seba bacha.“ Dodal, zdvihol sluchadlo pevnej linky a vyťukal číslo. Ešte, že ho mám.
S tou mojou rachotinou som sa dostala síce len pod kopec, takže som musela dobrých päť kilometrov šliapať hore, ale tak čo človek neurobí pre to, aby si zachránil kožu?!
Kým som prišla k zrubu, zazvonil mi ešte telefón.
-„Hmm?!“ ozvala som sa neisto, keď som zdvihla.
-„Zajtra za tebou prídem. Čo ti mám priniesť z domu?!“ spýtal sa ma Milan.
-„ Z domu nič! Tam ani nepáchni!“ prikázala som mu rozhodne.
-„Prečo? Čo sa zas stalo u vás?“ spýtal sa.
-„Veď som ti hovorila, že boli u nás.“ Odvetila som.
-„Akože, chceš mi povedať, že neboli len zastrašovať?!“ spýtal sa neistým tónom.
-„Ak je zastrašovanie to, že som rodičov našla bez života na pohovke a Mareka som nemohla prebudiť, tak potom hej, boli zastrašovať.“ Povedala som.
-„Počkaj, počkaj. Oni boli u teba a nič ti neurobili?!“ spýtal sa ma.
-„Hej, urobili! Vyvraždili moju rodinu a Paťovi odrezali prst!“ povedala som mierne naštvane, „Je to snáď málo?!“
-„Ale myslel som teba. Či tebe nič neurobili?“ spýtal sa.
-„Nie Milan, mňa sa ani len nedotkli. Ale keď ja sa ich dotknem, tak sa už nebudú môcť dotknúť nikoho viac.“ Naštvane som pomaly kričala do telefónu.
-„Ok, Kara. Pokecáme zajtra. Čo ti mám teda priniesť?!“ spýtal sa.
-„Kúp mi dačo na jedenie, ak sa bude dať, zober Zuzke dáke veci, aby som nemusela byť len v jednom tričku celý mesiac, a zožeň mi tmavohnedú farbu na vlasy a farebné šošovky, najlepšie zelené, prosím ťa.“ Povedala som.
-Fajn, tak zajtra. Pa.“ Povedal a zložil. Ja som vytiahla z vrecka kľúče a odomkla som plechové dvere.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár