Máme to tiež v živote ťažké, alebo si to skôr komplikujeme sami. Poznáme sa už vyše trinásť rokov a stále nič. Kedysi dávno, sme si sľúbili, že ak si do siedmych rokov nenájdeme trvalého partnera, tak sa zoberieme. Vtedy som to pokladala za somarinu, ale keď mi to raz na chate Paťo pripomenul a dal mi svoj prsteň, ako poistku. Myslela som, že odpadnem. Sprvoti som ho nechcela prijať. Po prvé, bol na ten prsteň zaťažený a po druhé, nie som pre neho perspektívna partnerka. Ale mám ho, tak ako on má môj. Teda mal. Momentálne mám oba prstene pri sebe.
-„Ach Paťo. Keby si tak vedel. Keby som ti aspoň klamať nemusela.“ Hovorila som pre seba a pritom som si dávala na retiazku aj druhý prsteň.
Myklo mnou, keď sa ma dakto dotkol. Vystrelila som z pohovky ako raketa a zletela som cez operadlo na zem. V zlomku sekundy som sa postavila a chytila prvé, čo mi prišlo pod ruku, vankúš z gauča – žiadna extra zbraň. Pozrela som pred seba a uvidela som Milana ako vykoľajený stojí s rozprestretou dekou v ruke.
-„Chcel som ťa len zakryť, aby ti nebolo zima.“ Poznamenal.
-„Ani nevieš, ako si ma vystrašil.“ Povedala som a letmo som doňho hodila vankúš.
-„Ale viem. Ukážkovo si mi to predviedla.“ Začal sa smiať, „Ale reflexy máš stále dobré.“
-„Ako to je s Paťom a jeho otcom?“ spýtala som sa, keď som si sadla opäť do gauča.
-„No... V dome nebol okrem Paťa nik. Jeho otec mal vtedy nočnú, takže z tejto strany máš šťastie. Horšie to však je s Paťom.“ Začal.
-„Prečo?!“ spýtala som sa obratom.
Milan začal krútiť hlavou:
-„Ten prst mu už nedali do poriadku. Ževraj bolo neskoro.“
Mimovoľne som chytila retiazku s oboma prsteňmi do dlane.
-„To má kvôli mne.“ Poznamenala som smutne, „Keby som mu nedávala nádeje, mohol byť úplne inde.“
-„Kara, prestaň sa obviňovať. Lezieš mi tým na nervy.“ Povedal Milan a načiahol sa za taškou, ktorú položil vedľa seba, keď si sadal, „Tu máš.“
Vytiahol štyri krabičky – 3 farby na vlasy a farebné šošovky.
-„Nevedel som, koľko toho potrebuješ, tak som zobral tri. Oblečenie som nechal v aute, po to pôjdem neskôr. Teraz sa musíš dať dokopy.“ poznamenal a pozrel na mňa.
-„Chceš mi povedať , že sa ti takto nepáčim?“ podryla som.
-„Kara, na túto otázku neodpovedám.“ Odvetil, zdvihol sa z gauča a zamieril ku svojmu kabátu.
-„Milan a...“ začala som.
-„Druhé dvere zľava, na poschodí.“ Poznamenal pokračujúc v smere, kam si to namieril predtým.
-„Ako môžeš vedieť, čo som myslela?!“ povedala som nechápavo.
-„Poznám ťa odmalička.“ Odvetil a zabuchol za sebou dvere.
Po trištvrte hodine som bola bruneta s imidžovou ofinkou a neodolateľnými zelenými očami.
Keď som vyšla z kúpeľne, uterákom si stále šúchajúc mokré vlasy, Milan sa na mňa otočil a poznamenal s úsmevom:
-„Slečna, prosím vás, nevideli ste tu niekde pobehovať Karu? Výškovo asi rovnaká ako vy, dlhé blond vlasy po pás, hnedé oči.“
Pozrela som na neho a chladne som odvetila:
-„Práve som ju v kúpeľni zabila. Ale musím vám povedať jednu vec. Musela to byť čarodejnica, pretože po nej zostalo len tridsať centi vlasov vo vani.“
-„Nevadí. A vy sa voláte ako?“ spýtal sa ma.
-„Ja ti dám, že nevadí!“ osopila som sa naňho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár