-„Keby si mi nebola ako sestra, povedal by som dačo.“ Poznamenal.
-„Čo také?!“ spýtala som sa.
-„Si mi ako vlastná sestra, takže ti to nepoviem.“ Dodal, vyplazil mi jazyk a utekal do kuchyne.
Na to, že má tridsať dva sa tak niekedy vôbec nespráva. Cez deň pán podnikateľ, v slušivom obleku s kravatou a kufríkom v ruke. Chladným ale sexi tónom dávajúci rozkazy, ako by povedala jeho sekretárka. A po práci takéto malé decko. Silvia s ním musí mať doma radosť.
-„Takto sa správaš aj doma alebo len keď si so mnou?“ kričala som do kuchyne.
-„A kto ma to naučil?!“ poznamenal.
-„Narážaš tým na niečo?“ spýtala som sa.
-„Úplne na nič.“ Odvetil, „Nie si hladná?“
-„Jasné, že hej. Umieram od hladu. Čo robíš na raňajky?“ spýtala som sa a až aj som bola pri ňom.
-„Sebe toasty, ty si sprav, čo chceš.“ Povedal, vopchal dva toasty do toastovača a čakal.
-„Milan, ty si taká sviňa!“ povedala som.
-„To vieš, medzi svojimi sa tak správať môžem, to len vonku skrývam svoju tvár.“ Odvetil
-„Počuj, myslíš si, že môžem ísť za Paťom?“ spýtala som sa ho s vážnou tvárou.
-„Ty musíš vedieť, či ťa prijme, alebo nie.“ Odvetil.
-„Nechala som ho tam. Svinské odo mňa.“ Poznamenala som, „A inak, kto bol za ním v nemocnici?“
-„Silvia.“ Odvetil a vytiahol toasty. Jeden som si uchmatla a sadla som si za stôl. Milan tam vopchal ďalšie dva a so zvyškom si sadol tiež.
-„Ty si tam poslal svoju ženu?!“ nechápala som.
-„Hej, ona vie o všetkom. Ja som väčší slaboch ako ty.“ Povedal a sklopil zrak.
-„Ale ja s tým žijem celý život, na rozdiel od teba.“ Odvetila som.
-„Ale ja som bol pripravovaný na túto misiu.“ Oponoval mi.
-„Nevolaj ma misia, ok?! Znie to, ako keby som ani živá nebola.“ Odvrkla som a odhryzla som si z toastu.
-„Prepáč. Vieš ako som to myslel.“ Odvetil.
-„A už dlhší čas som plnoletá, takže sa o mňa až tak starať nemusíš.“ Dodala som.
-„Kara, vieš, že to jednoducho nejde. Aj keď sa dokážeš ubrániť sama, musí byť niekto nablízku. Viď včerajšok. Kde by si bola nebyť mňa?!“ povedal.
-„Nebyť teba, nájdem si dačo. Trvalo by to síce dlhšie, ale dokázala by som to aj bez tvojej, či hocikoho iného pomoci.“ Povedala som naštvane. Očividne ma ešte stále mal za malé decko, ktoré si nedokázalo vybaviť nič samo.
-„Á, samozrejme, krv nezaprieš...“ Začal.
-„Čo zas so mnou máš?!“ nedala som sa.
-„Nič. Len hovorím, že si celá po svojom otcovi.“ Odvetil.
-„Môj otec sa môže strčiť aj so svojou krvou. Odhodil ma ako prašivé šteňa!“ začala som zvyšovať hlas, no neviem či preto, že som bola na svojho otca naštvaná, alebo preto, že mi bolo ľúto to, že som ho nepoznala.
-„Sama tomu neveríš, Kara.“ Povedal Milan a objal ma.
-„Že nie?! A čomu by som asi tak mala veriť, keď ma za tých 22 rokov ani raz nekontaktoval?!“ hovorila som a slzy som mala na krajíčku.
-„Keby tak urobil, našli by ťa.“ Povedal a rukou mi hladil vlasy.
-„Ty tomu vážne veríš?! Milióny vecí, ľudí a kadečoho sa dnes nenájde, ak sa chce. Ale nie, keby mi bol poslal, čo i len list, určite by na to prišli.“ Odtiahla som sa od neho a hodila som do seba posledný kúsok toastu.
-„Kara, vôbec nemáš poňatia o čo tu ide.“ Povedal.
-„Tak mi to, prosím ťa, skús vysvetliť.“ Povedala som.
-„To je to, nemôžem. Dal som otcovi na smrteľnej posteli sľub.“ Odvetil.
-„Vidíš. A v tom to je. Ako ti môžem veriť, keď ty mi neveríš?!“ povedala som sklamane a odišla som z kuchyne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár