-„Patrik...“ začala som a sadla som si k nemu na posteľ, chytila som ho za ruku a pozrela som sa mu do očí, „...Karu jednoducho dobehol osud. Ako si sám hovoril, zahadzovala sa s hocikým.“
Chvíľu sme sa dívali jeden druhému do očí. Videla som v nich neskutočnú bolesť. Vedela som presne, čo cíti. Už Karu nikdy v živote neuvidí, tak ako ja nikdy v živote neuvidím jeho. Je to jednoducho príliš riskantné aj pre mňa, nieto ešte pre neho.
-„Máš rovnaké oči ako mala ona.“ Poznamenal po chvíli.
Na okamih ma táto jeho veta vyviedla z miery, no vzápätí som sa len usmiala a povedala som.
-„Sme predsa rodina, musíme sa podobať.“
Zabuchla som dvere na aute a Milan naštartoval.
-„Mohla si to vyriešiť aj inak.“ Poznamenal po chvíli, „Oboch vás to neskutočne bolelo.“
-„Takto to bude najlepšie. Nájde si nejakú inú. Menej nebezpečnú ako som ja a na mňa časom zabudne.“ Povedala som a zapásala som sa.
-„No, len či zabudneš aj ty na neho.“ Povedal a kývol hlavou smerom k môjmu krku. Visela na ňom retiazka s dvomi prsteňmi.
-„Jejda.“ Povedala som a rýchlo som sa odpásala. Bežala som späť, aby som mu dala to posledné, čo po Kare zostalo.
-„Inak, nepredstavila si sa mi.“ Poznamenal, keď som mu podala môj prstienok.
-„Prepáč. Som Aňa.“ Povedala som a vystrela som ruku smerom k nemu.
-„Ja som Paťo, ale to už vieš. Počuj Aňa, možem ťa poprosiť o jednu vec?“ spýtal sa ma.
-„Jasne.“ Odvetila som.
-„Môžem ti dať pusu?“ spýtal sa.
-„Paťo, ale ja nie som Kara.“ Odvetila som pohotovo.
-„Ja viem. Ale podobáš sa na ňu, strašne.“ Odvetil.
-„No tak dobre.“ Povedala som s úsmevom a naklonila som sa k nemu.
Objal ma a naše pery sa spojili, potom mi dal pusu na čelo a povedal:
-„Dávaj si sa seba pozor, zlatko.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár