Po prvé – za čokoládu z automatu mi ešte aj zaplatili.
Neviem prečo, ale už od malička som na prachy . A tak vždy, keď si kupujem dačo z automatu, tak pchám ruky aj do priehradky pre výdavok (ak automat náhodou vydáva mince). A dnes sa mi to opäť vyplatilo. A povedzme si, aj takých 70 centi vie človeka potešiť.
Po druhé - My ženy skutočne nevieme, čo chceme.
Išla som vo vlaku s kamošom. Telefonoval svojej priateľke, pretože jej sľúbil, že jej zavolá. Prišlo mi veľmi vtipné, keď sa jej začal ospravedlňovať, že jej nezavolal skôr, pretože stretol na stanici mňa a tak sa zakecal. A frajerka čo? Samozrejme hodila naštvaný tón.
My ženy sme jednoducho neskutočné. Chceme po chlapoch, aby nám hovorili pravdu, a keď nám ju povedia, tak sa ešte urazíme alebo naštveme. Čo už, život nie je jednoduchý.
Po tretie – Čím menej sa s dakým vidím, tým sme si bližší (aspoň v mojom prípade to platí).
Kamoš je typ chalana, ktorého som pred necelými dvomi rokmi výsostne nestrpela v jednej miestnosti s mojou maličkosťou, pretože som ho nechápala. Možno som v tom čase ešte nevyzrela na jeho postoje, možno v tom bolo čosi iné no to, ako sme si pokecali dnes vo vlaku bola čistá paráda. Možno mám k niektorým ľuďom bližšie ako som si myslela.
Po štvrté - Viem, že nič neviem, no svoje postoje na tento život a veci v ňom už mám ako tak usporiadané.
Už mám nejaký ten rôčik za sebou a aj keď na niektoré otázky s radosťou odpovedám : „ja neviem.“ Svoj názor na ne si postupne robím. Dochádzam totiž pomaly na to, že na niektoré otázky nie sú až tak jednoznačné odpovede, a zovšeobecňovať dačo sa nie vždy vypláca. Preto „hovoriť striebro, mlčať zlato.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár