V priebehu dvoch mesiacov som sa dozvedela viacero noviniek. Dostala som 6 rokov, a zostala som tehotná. Paradox? To neviem. Možno to tak malo byť. O necelých deväť mesiacov som porodila. Dievčatko však zomrelo hneď po narodení. Asi to tak bolo najlepšie. Na pohreb som sa prinútila ísť aj keď jej malú truhličku som nikdy neotvorila. Nezniesla by som pohľad na jej malé telíčko, ktoré by tam len tak nehybne ležalo. Jediná spomienka, ktorá mi na ňu zostala bola to, ako sa prvý krát ohlásila, keď zo mňa vyšla. Mala taký silný hlas, že som si myslela, že mi prasknú ušné bubienky.
Neskôr mi cvokárka v base poradila, aby som jej dala meno.
„Bude ti lepšie v nebi, Martinka. Aj tak by som nebola dobrou mamou.“ Povedala som, keď som sedela v električke smerujúcej naspäť k môjmu bytu.
Po týždni som sa rozhodla navštíviť rodinu mojej niekdajšej kamarátky. Kúpila som teda v hračkárstve veľkého plyšového psa a dáku fľašu a pomaly som dokrívala k ich domu.
No prekvapenie ma čakalo až keď mi prišiel otvoriť jej manžel.
-„Tomi?!“ dostala som zo seba nechápavo.
-„Alex?! Čo... čo ty tu robíš?“ spýtal sa ma zarazený.
-„Prišla som vás pozrieť a chcela som sa porozprávať s Mariannou.“ Odvetila som.
-„Ale tá nie je doma.“ Povedal, no vtom som začula krik a dupot malej Kristínky, ktorá sa valila k dverám.
-„Ocííííííí, kto je to?“ pýtala sa utekajúc k dverám.
-„Čau princezná,“ Povedala som jej, keď vykukla spoza dverí, „ toto som ti priniesla. Viem, že nie je živý, ale živého ti musia schváliť tvoji rodičia.“ Povedala som a podala som jej plyšového psa.
-„Ty si tá teta, s ktorou som telefonovala?“ spýtala sa ma.
-„Hej, som.“ Odvetila som.
Malá bola skoro celý Tomi. Veľké smutné očká a chutný noštek. Dokonca ešte aj jamky na lícach mala, keď sa usmiala a pehavý nos. Jednoducho sa im podarila.
-„Tetáááááá, poď sa pozrieť na moju kopu hračiek.“ Povedala a chytila ma za ruku.
-„Neviem, či mi to tvoj ocino dovolí.“ Odvetila som a pozrela som na Toma.
Ťažko vzdychol a pozrel na mňa, potom povedal: „Ale len na chvíľku, Kikuš, ok?!“
-„Dobre oci.“ Odvetila a už ma ťahala za sebou.
Stihla som ešte podať fľašu červeného Tomovi a už som pádila do detskej.
Tom sa na chvíľu zastavil ešte v detskej a spýtal sa, či si niečo nedám.
-„Minerálku, alebo niečo neperlivé, ak by sa dalo.“ Odvetila som a pokračovala som v hraní s malou.
Za necelých 30 minút som počula otvorenie vchodových dverí a následný hlasnejší rozhovor, na čo vbehla do detskej Marianna.
-„Môžeš na slovíčko?!“ povedala odmietavým tónom, keď otvorila dvere.
-„Jasné.“ Odvetila som, keď som sa zdvíhala zo zeme, „Kikuš, musím už ísť. Ideme sa porozprávať o dačom s tvojou maminou, ok?!“
-„Alex. Tu máš.“ Povedala mi Kika a podala mi malého plyšového macíka, „ Aj ja ti chcem niečo dať.“
Zobrala som macka do ruky, poďakovala a vyšla som z izby.
Marianna zatvorila dvere a chladným tichým tónom mi povedala: „Vypadni!“
-„Ako by som ti mohla ublížiť? Som kripel, nedokážem ani riadne utekať,“ povedala som a ukázala som na svoju nohu, „myslíš si, že by som ťa mohla ohroziť?!“
-„Nemohla, ale ja ťa môžem ohroziť. A urobím to, ak sa odtiaľto rýchlo nezdekuješ.“ Povedala a smerovala ma ku dverám.
Tomi stál obďaleč a všetko to sledoval. Keď som odchádzala, stihli sa nám ešte stretnúť pohľady. Bolo mu ľúto, čo robí Marianna, ale nemohol zasiahnuť. V podstate mala Marianna pravdu. Nemala som u nich v dome čo robiť. Ak som si chcela vyriešiť problémy s Mariannou, mala som ich riešiť vonku. Zaťahovať do toho jej rodinu je dosť podpásovka. Nejedná sa teraz ani tak o Tomiho ako skôr o Kristínku. Tomiho som predsa poznala a on poznal mňa. A myslím, že o všetkom vedel. Ale pre Kristínku som bola len teta, ktorá pozná jej mamu a otca. A mala som byť človek, ktorého nikdy nemala spoznať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár