No po víkende mi teda nebolo vôbec do reči. Urobil si presne to, čo som mohla čakať, aj keď som to nečakala. Celú noc odvtedy, čo sme sa nevideli som nespala, celú sobotu som bola ako na práškoch a až v nedeľu som sa z toho ako tak dostala. V nedeľu večer vo vlaku, keď som cestovala s kamarátkou. Som predsa žena, a ako správna žena bolesť a zmätok so seba dostanem najrýchlejšie tak, že sa s ním podelím. A tak som to všetko kamarátke povedala. Kúsok pred cieľovou stanicou mi zazvonil mobil. Neznáme číslo? Počkať? Veď to si bol ty. Zdvihla som plná očakávaní no zároveň smútku.
-"Áno?"
-"Si vo vlaku?" spýtal si sa.
-"Hej.Prečo?" spýtala som sa ja.
-"Počkám ťa na nástupišti." odvetil. Mala som ti povedať, že nemusíš, že ťa nechcem vidieť, ale mohla som? Potrebovala som ďalšiu dávku TEBA a ty mňa. Dvaja drogovo závislí, ktorí sa chcú vyliečiť, ale nemajú síl.

Hneď ako si si všimol, že nie som sama, zaradil si spiatočku. Správal si sa úplne inak, ako obvykle. Nie som slepá. Predstavila som vás a pobrali sme sa k autobusom.
-"Krívaš? Čo sa ti stalo?" spýtala som sa, pretože keď sme sa v piatok videli, nič ti nebolo.
-"Hej.Menší úraz." odvetil si.
-"Čo sa stalo?" spýtala som sa.
-"Potom ti poviem." odvetil si a odpojil si sa od nás.
No pred tým, než si odišiel si mi ešte stihol pripomenúť, že som ti zostala niečo dlžná. Áno, áno, bol to výlet na hrad, ktorý som ti v piatok sľúbila a nekonal sa.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár