Stretli sme sa po veľmi dlhom čase odlúčenia a ja som si myslela, že to bude iné. Naše city predsa za tak dlhú dobu museli ochladnúť, a naše spoločné spomienky už dávno zapadli prachom. A aj keď som zo začiatku nevedela, ako sa mám správať, časom to prišlo akosi prirodzene. Pri tebe šlo všetko akosi prirodzenejšie ako pri ostatných.
Dobrá nálada, skvelá zábava, nemusela som ani slovka vyrieknuť a všetko si chápal úplne presne. Keď som kedysi povedala, že mi pripadáš ako moje dvojča, myslela som to doslovne. A až vtedy som si to opäť uvedomila. Upustila som od svojej strojenosti, ktorou som sa chránila a začala som sa baviť. Začala som si užívať tvoju prítomnosť.
A tak to išlo ďalej. Akosi sme obaja prepásli ten kritický bod. Asi som sa mala držať svojej strojenosti a nezáujmu. Asi som nemala pustiť svoje srdce von. Miloval si ho totiž. A to celé bol ten spúšťací mechanizmus. Všetko akosi začalo naberať grády. Už to neboli len nesmelé pohľady a kamarátske vtipy. Už to neboli len letmé dotyky a priateľské objatia.
Túžil si po mojom srdci a ja som túžila po dakom ako si bol ty. Vedela som, že nie si pre mňa, no nedokázala som pochopiť prečo. Jedna časť mňa ťa predsa už pred rokmi natoľko zaujala, že si mi nemohol dať zbohom. A moje srdce nakoniec aj tak bilo len pre teba.
Celý ten čas, čo sme neboli spolu som samu seba klamala, že som z toho vytriezvela, že ťa nepotrebujem k svojmu životu, už nikdy viac. A čo z toho? Stretli sme sa opäť a ja v tom lietam. Nedokážem dýchať kyslík, ktorý nemá tvoju vôňu. Nedokážem žiť bez tvojej predstavy. A ty? Si závislý. Mám niečo, čo ti nemôže dať nikto len ja. Vnímaš každý môj pohyb, každú moju vetu, celú moju prítomnosť a aj keď vieš, že to raz skončí, nechceš sa z toho sna prebudiť. Vieš, že ťa tam vonku čaká niekto, komu patrí tvoje srdce, no aj tak teraz stojíš vedľa mňa a rozmýšľaš, či to smieš urobiť.
Vyhráva v tebe srdce. Obaja sme rovnakí. Hoc sa celý život riadime rozumom, jeden jediný okamžik pošle celý rozum do riti. Pozrieš na mňa a mne je hneď jasné, na čo myslíš. Nemusíš ani slovka vyrieknuť. Pozerám na zastávke čas prvého autobusu smerujúceho ku mne a verím, že moje spolubývajúce budú už doma, alebo dakde na disco - celú noc.
Autobus prichádza a my nastupujeme ako čerstvo zamilovaný pár. Sadáme si a ty si ma chytil za ruku. A v tom to všetko prišlo. Ďalší boj, ktorý sa vo mne práve začal odohrávať. Som vôbec schopná také dačo urobiť? Do vedúcej role sa opäť dostáva rozum a mňa pomaly ale isto chytá panika. No neustupujem od môjho plánu.
Pomaly vstupujeme do bloku a ja nechávam kartičku pri vrátnikovi. Stúpame po schodoch a keď otváram dvere od izby, podpisujem si ortieľ všetkých nastávajúcich dní.
-"Nedáš si čaj?" to je po dlhom čase jediná veta, ktorú som schopná povedať.
Prikyvuješ a tak dávam vodu do kanvice zatiaľ čo ty si sadáš na stoličku.
Popíjame čaj, ty sediac stále na stoličke a ja ležiac na posteli. Možno ma zmorila tá cesta, možno to bolo vnútorným bojom, ktorý vo mne stále trval, no urobila som chybu. Už vtedy som to vedela. Urobila som chybu a stále som ju robila. Prečo? Lebo som bola zamilovaná a potrebovala som sa cítiť milovaná.
Ani neviem ako, a zrazu si bol pri mne. Najskôr si sa posadil vedľa a pozeral si na mňa. Zatvorila som oči, lebo pohľad na teba mi môj boj vôbec neuľahčoval. No vzápätí som pocítila tvoje pery na mojich. A bola som vyšachovaná. Celá snaha môjho rozumu zvíťaziť bola mŕtva. Začal si ma bozkávať a ja som ťa nechala. Prehrala som. Začal si rukou blúdiť kade-tade po mojom tele až keď si sa dostal pod košeľu, zablikala mi v hlave opäť červená kontrolka. "POZOR!" Na chvíľu si prestal a ja som otvorila oči a zdvihla som sa. Zbadala som, ako si dávaš dole tričko a opäť to prišlo, výstražné znamenie - TOTO NIE! No hneď po tom, ako som uvidela tvoje polonahé telo mi bolo všetko jedno. Bola som už ďaleko od toho, aby som dokázala cúvnuť. Jemne si ma položil na posteľ a začal si ma opäť bozkávať. Tvoje ruky sa začali venovať gombíkom na mojej košeli a moje sa nemohli odtrhnúť od tvojho tela. Na chvíľu som prestala s bozkávaním a zahľadela som sa ti do očí. Chcela som sa uistiť, že to, čo robím, robím správne. Ale čo je to to správne? Vedel aspoň jeden z nás čo to je?
-"Toto by sme nemali." povedala som.
-"Ja viem." odvetil a ja som pochopila, že sme na tom rovnako. Ani jeden z nás to nechce, no zároveň ani jeden z nás tomu druhému nedokáže povedať nie. Tak závislí a tak sebeckí sme boli obaja.
Opäť si ma začal bozkávať a ja som sa nebránila. Spaľovala ma túžba a od teba som cítila to isté. No zrazu, ani neviem ako to zo mňa vyšlo:
-"Nie."
-"Čo nie?" spýtal si sa prekvapený mojou reakciou.
-"Toto vážne nemôžeme. Si predsa zadaný." povedala som a začala som si obliekať košeľu.
Zostal si ako obarený sedieť. Až po tom, čo som sa obliekla si to pochopil. Áno, myslela som to smrteľne vážne. Obliekol si sa teda aj ty a obaja sme vyšli na zastávku. Zamávala som ti a nechala som ťa odísť. Bez toho aby si ma mal. Bez toho, aby som mala ja teba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zahadna92
15. 12.decembra 2010 21:07
Hm... nechodila si nahodou s mojím bývalím?? ..
Napíš svoj komentár