-„Toto nemôže byť pravda, takto predsa nemôžem začať deň,“ pomyslela som si.
Otvorila som oči, aby to všetko skončilo. Ale neskončilo.
Prebrala som sa v sklenenej kocke dakde na konci sveta. Prvé, čo som zahliadla bol rajský pohľad na vychádzajúce slnko.
-„Nádhera,“ pomyslela som si, no vzápätí som si uvedomila skutočnosť, v akej som sa nachádzala.
Postavila som sa zo zeme a spravila som pár krokov až som sa dostala k opačnému koncu štvorcovej podstavy. Od ďalšej strany ma delil už len kúsok, no ten som sa neodvážila prejsť, pretože ten kúsok jednoducho vyčnieval z brala, na ktorom som bola s touto sklenenou kockou umiestnená. Pomaly som sa ,zo strachu, aby som toto sklenené čudo neprevážila a nepadla som z brala, presunula bližšie k svojmu pôvodnému stanovisku a sadla som si. Sedela som tam riadne dlho, no nič ma nenapadalo. Len som vnímala prírodu a veci okolo.
Až keď slnko vystúpilo nad moju hlavu, začala ma na duši ťažiť myšlienka „čo teraz?“ Po chvíli som začala roniť veľké slzy, pretože mi prišlo všetkého tak neskutočne ľúto.
-„Čo budem teraz robiť? Prečo som vlastne tu? Dokedy tu budem?“ len tieto myšlienky lietali v mojej hlave ako muchy. Premkol ma hrozný smútok za všetkým tým, čo som mala a už nemám, za všetkými ľuďmi, ktorých som stretla a už nestretnem. Začali sa mi triasť ruky , vzlyky sa mi drali hrdlom na povrch a oči po chvíli opäť zvlhli.
-„Nie! Toto nemôžeš!“ začala som kričať pomedzi vzlyky a búchať päsťou do sklenenej podlahy. „Toto si nezaslúžim!“
Ako keby ma niekto počul. Plná nenávisti voči niekomu o kom som ani nevedela , som trieskala päsťami do zeme ešte asi desať minúť. Potom to zrazu prešlo. Či som bola natoľko unavená, že moje telo pochopilo, že ďalší úder by mi ublížil, alebo jednoducho vlna adrenalínu v mojom tele pominula, nemala som ani poňatia. Ale zrazu na mňa prišla apatia. Ľahla som si na zem, hlavu som si položila na pravú ruku a pozorovala som more. Myslela som si, alebo skôr dúfala, že táto bohumilá činnosť zakryje tú čiernu dieru, ktorú som v sebe cítila. Zakryla, ale len dovtedy, kým som si nezačala spájať okamžiky, ktoré som vnímala s predošlými situáciami, ktoré som zažila. V tom momente to prišlo zas. Čierna diera ako keby sa začala rozrastať a hltala aj to, čo ešte nestihla doteraz. Začala som opäť plakať. Vtom som začula jemné klopkanie na sklo. Moje vnútro začala napĺňať nádej a rýchlo som sa otočila. No nikoho som nezbadala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
side3
11. 12.decembra 2010 14:50
na konci ma napadlo, že či tomu nespravíš aj pokračovanie?
Napíš svoj komentár