Príď už,prosííím,modlím sa v duchu a súrim výťah.
Pondelok.Ako obvykle.
Predstavujem si ľudí zúrivo stláčajúcich gombík na privolanie veľkej krabice smerujúcej nadol.
Roztrúsení po poschodiach, všetci máme jeden cieľ.
Byť čo najrýchlejší,nastúpiť a vypadnúť von,naproti dnešnému ránu.
Konečne,zaznelo mi v hlave.
Pomalým krokom,so slovami „Dobré ráno“ na perách sa hrniem do útrob výťahu.
Jedna staršia pani z dvanásteho si nesie na rukách malého bieleho psa.
Mračiaci sa pán,ani som nevedel,že tu býva.Obráti sa na mňa a popod nos si niečo mumle.Zjavne sa mu nepozdávam.
Môžem za to,že o siedmej ráno nevyzerám ako človek,skôr ako chodiaca mŕtvola?
Ten zamračený pohľad mu vrátim,nech si nemyslí,že som nejaký mäkkýš.
Tak,pekne zúrivo.
Napätie narastá s každým poschodím.
Už len sedem a sme vonku.
Na šiestom nastupuje rovno celá rodinka,malé deti,kričiace niečo o knižke na hodinu slovenčiny a ich polospiaci rodičia, očividne nezaujatí historkou, ktorú počujú dvadsiatykrát.
Nevyzerajú šťastne, ich prázdne pohľady hovoria za všetko.
Otecko si v hlave zjavne rozoberá dnešný pracovný plán a mama len automaticky hladká dievčatko po hlave.
Piate..
Štvrté poschodie, obrovská krabica s rachotom zastaví, všetci vyvrátime oči do stropu a čakáme, kto si to dovoľuje, zdržiavať nás v ceste.
Dievča vrazí do dverí, vletí do výťahu, knihy sa jej vysypali na zem a mladý otecko sa jej ochotne snaží pomôcť.
Zjavne sa mu páči, že ho niekto potrebuje a očakáva, že mu dievča poďakuje a usmeje sa.
Nie, nič. Ani len naznak vďaky, ani naznak ľudskosti.
Pokrčí ramenami, prehodí si vlasy dozadu a odvracia svoj pohľad.
Znova sa všetci ponárame do svojich vlastných myšlienok, problémov a povinností na dnešný deň.
Snáď len deti sa za sprievodu hlasného smiechu zabávajú otváraním a zatváraním knihy.
Stihnem to,upokojujem sa.
Je to len pár minút, cesta dole nemôže trvať večne.
Obhliadnem sa okolo seba, ľudia mlčia, pozerajú do zeme..
Hlboko si vzdychnem a otáčam sa späť..
V tom sa začnú z útrob výťahu drať zvláštne zvuky, starších ľudí sa zmocňuje panika, mladé dievča s knihami si len nahlas zanadáva, deti obracajú hlavy na mamičku, na ocka a rýchlosť klesania sa stále zvyšuje.
Už to cítime všetci.
Pani sa pokúša výťah silou mocou zastaviť ,stláča jedno tlačítko za druhým, zúfalo sa obzerá na spolucestujúcich.
Ja len bezradne myknem plecami a sadám si na zem..
Mašina sa stále nezastavuje, deti kričia od hrôzy, rodičia ich objímajú, dievča už nie je ľahostajné, sedí vedľa mňa, pevne sa ma drží za ruku, vypliešťa na mňa svoje veľké oči.
Rýchlejšie, rýchlejšie, už musíme byť dole.
No a potom to prišlo.
Tak predsa len budeme mať niečo spoločné..
Čas smrti.
Usmejem sa a zatváram oči..
--------------------------------
Ak sa náhodou niekto dočítal až sem, kliknite na :
» fotky.azet.sk/so_list.phtml?&...
a hlasujte.. Ďakujem moc..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sargeras
24. 6.júna 2006 19:02
teda.... fakt dobré. Máločo má hlbší zmysel a toto ho malo... chválim.
5
fúú..som si vydýchla, tak fajn, môžeš mi poslať svoje icq-číslo..lebo ja neviem autorizovať ľudí, ktorých nemajú mňa..no hápeš
P.s.som rada, že žiješ!
P.s.som rada, že žiješ!
Napíš svoj komentár