Ona..

Piatok, 13. mája 2005 17:10:13
Stála tam..

..a pozerala na ňho.Pozerala na balkón.
Skok zo šiesteho poschodia by ho zabil.
Neverila,nevedela..Nedokázala sa pohnúť,aby mu niečo povedala..
Nenachádzala slov,tých správnych viet,ktoré by zahnali preč čierne myšlienky..
Aj keď neverila v boha,tentoraz obracala hlavu k nebu a prosila.
Kvapky padali na zem,ale to jej momentálne nevadilo.Prosila..

Zazvonenie telefónu jej skoro spôsobilo infarkt.
"Otvor mi,stojím pred dverami",ozvalo sa.Zo srdca jej spadol obrovský kameň a v uteráku sa ponáhľala otvoriť.
Vpustila ju dnu a obliekla sa..
Alica vbehla na balkón a Marka pevne objala..

*
*

Sobota, 14. mája 2005 22:11:14
Naučila sa..

..žiť so strachom.
Naučila sa brať každé nočné zobudenie ako varovanie.Naučila sa spávať s otvorenými očami a žiť s pocitom, že každú chvíľu môže prísť o to najcennejšie.

Práve sa vracala z práce. Byť detskou psychologičkou, ktorá má každý deň pomáhať mladým dušiam k porozumeniu sveta a diania okolo nich, a zároveň človekom s vlastnými problémami..Jedným slovom, boj.
Ale momentálne mala svetlú chvílku..Z rádia jej hrala jej obľúbená pesnička a ona sa tešila na vaňu.Napustí si ju až po okraj a pridá penu..Vezme knižku a na čas zabudne na svet.Na všetko..

"Ty krava, je zelená, čo si slepá?", kričal na ňu zozadu nejaký šofér a vrátil ju do reality.
To je typické, bratislavskí vodiči,ktorí si myslia,že sú stále na dialnici..
Pohla sa a zabočila..Zozadu počula zvuk sanitky,sirénu,ktorá hlási niečo..niečo zlé..
Zovrelo jej hrdlo a modlila sa, aby išla inou cestou, ako ona..
Lenže nešla..Išla priamo pred ňou..

*
*

Nedeľa, 15. mája 2005 16:27:15
V miestnosti..

..sa rozliehalo kruté ticho len občasne prerušované chichotaním sa sestričiek a nárekom.
Ona sedela bez slova a sĺz.Všetky vyplakala po príchode do nemocnice, keď sa pozrela pravde do očí.

Nechápala, ako mohla byť jej hlava teraz taká prázdna, keď pred chvíľou v nej vírilo toľko myšlienok, obáv a presviedčaní samej seba.Teraz nič.Ticho.Akoby bola odrezaná od sveta a tento moment pozorovala len odkiaľsi zhora.Akoby v tejto malej bielej miestnosti boli viacerí, jeho zohavené telo, jej telo a jej duša, roztrhaná na kúsky.

Hľadela na ňho a rozmýšľala, ako je možné, že dýcha.Nie sám, ale dýcha.Vždy si myslela, že tento krok bude jeho posledným, ale ako sa zdá, nie je.Zatiaľ.
Rozmýšľala, či sa preberie a čo mu povie, ak áno.
Či to zvládne, ak sa rozhodne opustiť ju navždy.
A vtedy sa znova rozplakala.Oči už neboli bez sĺz, tie teraz nevedela zastaviť a plač prerastal v beznádej.

Vtedy prišla zdravotná sestra skontrolovať Markov stav.Jemne sa na ňu usmiala a snažila sa zatváriť chápavo.Ako keby sa to dalo.
Potom sa sestra obrátila smerom k nej a povedala, že ju to mrzí.Fráza.Ako často používaná a len tak málokrát myslená vážne..

Po sestrinom odchode sa miestnosť ponorila do krutého ticha len občasne prerušovaného chichotaním sa sestričiek a nárekom.

*
*

Nedeľa, 22. mája 2005 15:51:22
Sedela tam..

..,on tam spal.
Prešli dlhé dni a ešte dlhšie noci a ona sa ani nepohla.
Pracovníci už o ňu začínali mať väčší strach, ako o ňho.

Pomaly začínala zabúdať na svoj život.
Začínala zabúdať na prácu, deti, ktoré ju potrebovali, priateľov, ktorí mali o ňu strach..Na seba.
Zobrala si sem zopár vecí a čakala na jeho návrat. Ktorý nemusel prísť nikdy.Ale túto myšlienku zamietla hneď na začiatku, takže strach a obavy vypršali.Aspoň sa tak tvárila sama pred sebou.

Rozčuľovali ju neustále otázky ľudí.Nevládala a hlavne nemala náladu odpoveadať, že stále je na tom rovnako a nie, nič sa nezmenilo.Žiaľ.

Základnou otázkou však ostávalo, prečo tu sedela.Prečo nešla radšej domov, nezavolala pár kamarátkam, neprebrala to s niekým?
Prečo sedela tu a pozerala sa na to?Prečo čakala tu a nie pri telefóne?
Láska?Nie,tá vyprchala už pred rokom.
Solidarita, či ľútosť?Skôr.
Nemala to srdce, pohnúť sa odísť, nechať ho tu samého.
Aj keď on jej to robil neustále,vždy bol duchom neprítomný.
Lenže ona bola iná.Mala srdce.
Keď má človek niekoho naozaj rád, nenechá ho samého.Áno, sedel pri nej, držal ju za ruku, ale nebol tam.Lietal inde.Sám, bez nej..

Postavila sa,odkázala sestričke,že je na telefóne a odišla.

*
*

Pondelok, 30. mája 2005 22:00:30
Vybehla tak rýchlo, ako sa len dalo..

Bežala a zastavila sa až pri aute.Ale nenastúpila, nevedela, kam ísť.
Radšej si odložila veci a zamierila do parku.
Ani nevedela, že sa tak veľmi oteplilo.Ďalšia vec, ktorá jej nerobila radosť.Nikdy nemala rada leto..Tie horúčavy jej len zvyšovali krvný tlak a rástla v nej nervozita.

Lenže teraz nie.Mala len chuť položiť sa na trávu..Plakať.
Bola nahnevaná na to, čo sa stalo.
Bola nahnevaná na ňho.
Bola nahnevaná na to, že sa jej život vymykal spod kontroly.Na to, že..
Nezvládla to.Tlak.nedalo sa.Plakala..Sadla si na trávu a pustila sa do plaču.Nie hysterického, ako bola zvyknutá.Beznádejného.
Cítila sa, ako by bola úplne sama.Nikto ju totiž nepoznal takú, aká je.Naozaj je.
Všetci sú jej cudzí..

Po chvíli sa zdvihla,zhlboka sa nadýchla,pozrela na mesiac, ktorý jej vždy robil spoločníka a radosť..
A vykročila..

*
*

Sobota, 25. júna 2005 19:54:25
Prvé dni po..

..úteku, ako tento deň nazvala, sa jej zdali strašné.
Ťažké ako nikdy predtým.Každú chvíľu mala pociť, že urobila chybu, že sa zmýlila, že by sa mala vrátiť..
Že by to tak bolo lepšie a prestali by ju trápiť tie výčitky svedomia, ktoré mala každú jednu minútu svojho bytia.
To bol jeden uhoľ pohľadu.
Na druhej strane sa cítila šťastná..Voľná..Síce viazaná pocitom viny, ale voľná ako nikdy predtým.
Presviedčala však samú seba, že spravila správnu vec.
Neskôr tomu aj začínala veriť.
Stálo by za to dennodenne sedieť pri niekom, kto vás síce urobil naozaj šťastnou, ale vzápätí vám túto radosť vzal?A popri tom sa snažil o to, aby ste sa trápili vtedy, keď on,plakali, keď on..?
Hrdlom sa jej dral výkrik.. "Nie!",povedala si,určite to za to nestojí..

Rozhodla sa byť štastná..A nech to stojí čokoľvek!

Preto sa, aj keď proti vôli svojich známych a rodičov, jedného júnového dňa zbalila, vyprázdnila skrine, poličky, zobrala si všetky veci, ktoré by jej chýbali, všetky knihy, ktoré jej niečo dali, všetky fotky, ktoré jej pripomínali niečo z jej života, všetky denníky, ktoré si písala..
Všetky svoje spomienky si zbalila do dvoch veľkých kufrov,vybehla z bytu,poslednýkrát sa obhliadla a s úsmevom na tvári strčila kľúč do dverí od auta..

*
*

Štvrtok, 18. augusta 2005 18:43:18
Išla,stále šla..


..,nezastavovala sa..
Každý ubehnutý kilometer bral so sebou viac spomienok na časy minulé..
Okolo nej sa mihala neznáma krajina,neznáme lesy,stromy..
Stále zelené a pritom iné..

Bude to naozaj iné?
Je to tak,že zmena prostredia dokáže zmeniť pohľad na svet?Dokáže len jedno miesto zmeniť jej spomienky,vymazať to zlé a nahradiť prázdne miesto niečim iným?
Alebo je to len v psychike človeka..Nahovorí si,že to bude fungovať a ono to tak bude?

Ako obvykle,ponorila sa do vlastných myšlienok a skoro zabudla odbočiť..Nie,že by mala cieľ,ale cesta popri aleji ju lákala viac ako vyhliadka na veľkomesto..

Išla,stále šla a nezastavovala sa.
Nech vidí,ako je to naozaj.

*
*

Nedeľa, 21. augusta 2005 17:36:21
Pristavila auto pri ceste..

..,nedalo jej to.
Rozľahlé slnečnicové polia.
Nekonečná žltá..Všetky hlavičky v pozore,otočené za svojim pánom..
Od detstva milovala slnečnice.Kvety slnka,plné radosti..
Sadla si medzi ne a hlavu otočila za slnkom.Teraz bola ako ony.Jedna z nich.
Usmiala sa,z čela si utrepa malé kvapky potu.
"Zase teplo..,"pomyslela si.Už nech je po ňom.
Tešila sa na bielu snehovú pokrývku.

Otvorila kufor,prehrabala sa v jednej z tašiek až kým nenarazila na jeden zo svojich denníkov.Tento bol posledný,nedopísaný..Čakal na jej zápisy,na jej pocity.
Vybrala ceruzku a pokúsila sa zapísať tie udalosti posledných dní.Tie,ktoré zmenili jej život..A dúfala,že k lepšiemu..
Lenže..Nedokázala to.Po tvári jej okrem potu stekali aj slané slzy.
Nemala plakať.Nie,nemala.Veď je leto,čas,keď sa všetci radujú,usmievajú,keď sú šťastní a nabití energiou.
Mala sa smiať.
Mala nasadnúť do auta a ísť ďalej za svojim novým Ja.
Svojim novým životom,ktorý si vysnila..



---------------------

Niečo zo staršej tvorby..

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu