Poznáš ten pocit, nie? Ten pocit, že nebude ďalšie "potom".
Ak nie,nemiloval si. Nevieš čo je láska.
Myslíš, že hovorím o láskavo neláskavej láske medzi deťmi, starcami a tými medzi? O ten ručičkovo-pusinkovo-posteľovej?
Nie.
Dnes nie.
Dnes mám na mysli lásku k hudbe.
Lebo posledný koncert. Posledný v živote, chápeš?
Už žiadne nácviky, generálky, prehrávky, skúšky, pódiá... .
Zavri oči.
Nepodvádzaj.
Vidíš tmu?
Ja nie.
Vidím hodiny v ZUŠke, toľko zábavy a vtipných historiek, že by z toho možno aj kniha bola.
Vidím tú najlepšiu učiteľku akú si vieš predstaviť. Fakt. Nepreháňam.
Vidím roztrasené ruky, prvý koncert. Áno, ten, na ktorom som v polovici skladby začala hrať niečo úplne iné. Lebo stres. Veď ma poznáš.
Vidím ako flauta letí na posteľ, odráža sa od steny, ako "to nejde" a "to neviem".
Počujem ochkanie a achkanie tých, ktorí ma po celé tie roky počúvali. Lebo, povedzme si úprimne, nie vždy to znelo tak ako to znieť malo.
Veľakrát to nešlo, potom to šlo lepšie, aby sa to neskôr znovu "pototo" s inou flautou. Lebo som nevládala. Lebo "sprosté pľúca". Lebo som krpatá. Však ty vieš.
Ale prišli ďalšie flauty. Také pri, ktorých nemusíš byť kapor, čo dýcha za štyroch.
A už to šlo len nahor.
Koncerty májové, vianočné, výchovné, otváracie, verejné, súkromné, malé, veľké, vydarené, nevydarené.
Ešte stále sa pýtaš prečo? Prečo tak dlho?
Prečo 12 rokov?
Prečo som hrala, keď sa ostatní bavili?
Prečo som často miesto hodín v škole chodila na zvukové skúšky, nácviky..?
Prečo som bola ochotná prejsť hádkami s tými, ktorí ma ľúbia azda najviac na svete, keď ma nechceli pustiť na koncert, lebo som mala horúčky a jedno ucho nepočujúce?
Lebo hudba.
Lebo flauta.
Lebo láska.
Lebo keď bol problém stačil tón, dva...
Lebo ticho nelieči.
Lieči hudba.
Pozri, z očí mi tečú spomienky. Ďakujem papierňam v Harmanci za ich kapesníky, do ktorých spomienky chytám, aby neodišli.
Tie najsilnejšie nechytím, ale vedia čo robia- tečú nadol, teda ku srdcu.
A odtiaľ ich nedostane ani... proste nikto.
A prišiel koniec. Ale len taký malý, polovičatý, ZUŠkársky.
Taký bez bodky, lebo s hudbou nekončím
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
1
deravyvlas
23. 6.júna 2015 20:07
Aj ja som toto isté prežívala Spomínam na svoj posledný koncert ako som nechcela odísť z pódia a slzy mi z očí padali, och... Našťastie som si našla super školu, kde môžem ďalej flautovať Nájdi si aj ty nejaký orchester alebo niečo a koncertovať isto budeš Každopádne určite hraj!
2
@deravyvlas no,uvidíme čo a ako, pretože, povedzme si úprimne, priečna flauta (ktorú ako jedinú neovládam) sa vie najviac uplatniť v orchestroch a pod., čiže neviem čo bude
každopádne, flautovať si budem občas aspoň pre seba, plus začínam s ukulele, takže hudbu určite nevešiam na klinec
každopádne, flautovať si budem občas aspoň pre seba, plus začínam s ukulele, takže hudbu určite nevešiam na klinec
3
súhlasím, s flautou je ťažké sa niekde uplatniť, tiež som už skúsila viaceré zoskupenia a často to nedopadlo najšťastnejšie a orchestrov je veľmi málo. Ja sa už rok chcem naučiť na klarinet ale bojím sa o nátisk, predsa len mi je flauta srdcu bližšia.
Držím ti teda palce
Držím ti teda palce
4
Ja som rozmýšľala nad saxofónom ale to by pľúca už fakt nedali
Ďakujem aj tebe prajem veľa šťastia
Ďakujem aj tebe prajem veľa šťastia
Napíš svoj komentár